Tri knihy z knižnice Strednej školy v Kokave nad Rimavicou rozprávajú svoj príbeh, ako prežili totalitu

V rokoch 1950-1951 som navštevoval Strednú školu v Kokave nad Rimavicou, mal som 13-14 rokov, mnohým veciam som už rozumel, mnohým nie. Nerozumel som napríklad prečo sa niektoré knihy zo školskej knižnice ocitli v drevárni blízko školského dvora, ktorá navyše bola v dosť zúfalom stave /mierne do nej zatekalo a dosky, ktoré tvorili jej konštrukciu z nej vypadávali/. Do tejto drevárne bol nasťahovaný akýsi výber kníh, ktorí boli naukladané na kopách vedľa stien. Dovolil by som si upozorniť, že vtedy veľa kníh v rodinách žiakov nebolo a boli dosť vzácne.

   Dosky zo zadnej časti drevárne sa dali ľahko vytrhnúť a vybrať si knihu a vlastne si ju ukradnúť pre domáce využitie.

  Tri takéto knihy sa mi s mojim bratom podarilo ukoristiť / v Kokave sa hovorilo „pajznúť“/, ale nechajme ich rozprávať každá rozpovie svoj príbeh  samostatne:

   Prvá volám sa „Hej Slováci“ a ako podtitul mám pripísané „hrsť rozpomienok slovenských legionárov“ vyšla som v roku 1933, mám 108 strán a svoje spomienky z prvej svetovej vojny tu uvádza 14 legionárov. Medzi známejších pamätníkov a som na nich patrične hrdá patria major Ferdinand Čatloš, budúci generál a Ferdo Klátik, neskorší spisovateľ. Mám veľmi zaujímavý  úvod. Aspoň časť si z neho prečítajte :

   „Každý vie, že Slováci stavali sa na vyzvanie našich vodcov Masaryka, Štefánika a Beneša, pod zástavy československého odboja v Rusku, vo Francúzku i v Itálii.

     Avšak málo je známe, čo Slováci v légiách vykonali, ačkoľvek je to dlhý rad činov mužnej odvahy a lásky k národu.......Aby príklad ten svietil ďaleko do budúcnosti, aby učil Slovákov cítiť, myslieť, pracovať a bojovať za blaho celku, zobral som rad rozpomienok slovenských legionárov, nimi samými napísaných a dávam túto knižku do rúk slovenskej mládeže s slovami :“Čítajte a myslite“.

Kniha Hej Slováci spomienky slov. legionárov z roku 1933

   No a ešte niekoľko slov k tej totalite. Pred kritickými hore spomínanými rokmi som bola v knižnici veľmi slušne umiestnená vo vykúrenej miestnosti, sem tam si ma žiaci vypožičali a ja som sa dostala do kokavských domácností, aby si ma prečítali a s rodičmi o knihe debatovali. Potom prišli ťažké dni neviem podľa akých pravidiel ma vybrali a hodili do drevárne, tu už boli veľmi zlé podmienky zima, vlhkosť ešte šťastie, že som bola pri kraji odtrhnutej dosky a jeden žiak si ma vybral, odniesol domov a tak sa vlastne dožívam v tomto roku 81 rokov. Neviem čím som si taký osud zaslúžila, možno preto, že slovenskí legionári z mojej knižky bojovali hlavne v Rusku.

    Druhá ja sa volám „Slovenské liečivé rastliny“ a som vlastne zaviazaný časopis v tvrdej väzbe, jedná sa o  12 čísel 1. ročníka z roku 1941, mám 360 strán a prinášam obrovské množstvo informácií o rastlinách, machoch, hubách, kvasinkách, baktériách...., teda kompletná botanika, u mňa uverejnené články sú veľmi detailné a na vysokej odbornej úrovni, ďalej som vybavená kvalitnými kresbami a fotografiami na kriedovom papieri. Kvalitný je aj samotný papier na ktorom som vytlačená. Veľa článkov u mňa detailne pojednáva o významných slovenských botanikoch /A. Kmeť, Ľ. Holuby, O. Vraný a ďalší.../.

Úvodná stránka Slovenských liečivých rastlín, z roku 1941

Foto obrázok v kvalitnom vyhotovení

    V rokoch začínajúcej totality aj mňa stihol podobný osud, ako prvú knihu Hej Slováci ocitli sme sa v školskej drevárni a tam sme sa aj zoznámili, mala som tiež podobné šťastie, tým, že som bola ukradnutá. Za celý ten čas som sa zaoberala dôvodmi prečo bola pre mňa dobrá len dreváreň asi preto, že som vznikla za Slovenského štátu /1939-1944/ a že na mojich stránkach bolo razítko školy z obdobia Slovenského štátu v strede so štátnym znakom dvojkrížom. Smutné, lebo moje texty neboli politické a žiakom, ale aj ich rodičom som bola neskutočne užitočná. Môj nový majiteľ hovorí, že texty a fotografie sú na takej úrovni, že znesú kritický pohľad s poznaním v roku 2014.

Takto si v roku 1941 predstavovali prvosienku aj s usilovnou včielkou

  Aj tretia „pajznutá“ kniha začína rozprávať : ja som sa v knižnici ani neohriala, vlastne možno nebola dokonale vysušená ani tlačiarenská čerň, ktorú na moje vytlačenie použili, veď som vyšla hneď po vojne v roku 1946. Ja kniha sa volám  Poézia Laca Novomeského, napísal ma neskorší významný slovenský básnik, prekladateľ a literárny vedec Vladimír Reisel a on tu veľmi podrobne rozoberá moju poéziu, ktorá vznikla pred druhou svetovou vojnou a bola prevážne sociálneho charakteru.  

   Nakoniec som vedecká publikácia Slovenskej Akadémie vied a umení v Bratislave. O samotnom L. Novomeskom /1904-1976/, bol to komunistický politik, ľavicový intelektuál pre ktorého bola totalita zvlášť krutá,   som sa dozvedela až neskôr, že už v roku 1950 ho tí istí komunisti, ktorým slúžil obvinili a buržoázneho nacionalizmu, v roku 1951  zatkli a v roku 1954 odsúdili na 10 rokov väzenia, po smrti komunistických vodcov bol v roku 1956 z väzenia prepustený. Ja som mala väčšie šťastie a dožila som sa až roku 2014.

Titulná strana knihy Poézia Laca Novomeského

   Všetky tri knihy svorne konštatujú, že síce sa šťastne zachránili, ale tiež si prešli rôznymi garážami, rôznymi mestami a najviac ich trápi, že ich nikto nečítal, nikto  v nich nelistoval, jednoducho nečinne sme čakali v knižnici. Nič nevieme ani o našich kolegyniach z drevárne, aký bol ich koniec, možno skončili v šrotovacom stroji, možno zhoreli na nejakom ohni a možno následkom premočenia niekde zhnili.

    Mali to niekoľko sto razy horšie, ako my tri.