Forgáčovský archív a hrobka, ich smutný osud

Oproti kaplnky Svätého Jána neďaleko rimsko-katolíckeho kostola v Kokave nad Rimavicou stála asi do konca päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia hrobka rodiny Forgáčovej archív tejto rodiny bol umiestnený v kaštieli. Hrobka vo forme kaplnky sa nachádzala v parku Novekovho kaštieľa, ktorý v minulosti patril spomínanej rodine Forgáčovej. Umiestnenie kaštieľa, hospodárskych budov a hrobky dobre znázorňuje kartografická mapa z roku 1868. Poskytol mi ju Pavel Haluka a jej originál by sme našli uložený v Kartografickom ústave v Bratislave..

Kto boli Forgáčovci

Najskôr niekoľko slov, kto boli Forgáčovci, bola to na Slovensku významná šľachtická rodina. Nechýbali v nej ani štátni, stoliční, vojenskí a vysokí cirkevní hodnostári, ale ani podnikatelia.. Rodina bola široko rozvetvená od Bratislavy, Nitry cez Halič, Budapešť až po Košice. V Malohonte špeciálne v súčasnej Kokave začínal podľa niektorých prameňov svoju činnosť Zigmund Forgáč ešte v roku 1596. Postupne sa stali Forgáčovci v Malohonte vlastníkmi rozsiahlych a iste veľmi bohatých lesov. Jeden z členov tohto rodu gróf Anton Forgáč z Haliča /1761-1851/ sa rozhodol rozšíriť svoje podnikanie lepším využívaním prírodného bohatstva Malohontu, lepším využitím spomínaných lesov ako suroviny pre papierne a sklárne, ale aj vodnej energie z miestnych potokov. V jeho činnosti pokračoval aj jeho syn tak isto gróf Anton /1780-1851/. Postupne boli spúšťané vodné píly takzvané gizule, papierne, neskôr to boli sklárne. Prvá papiereň v Kokave bola spustená už okolo roku 1750. V tom čase tomuto kraju pravdepodobne najviac chýbali ľudia a práve Forgáčovci začali tento kraj osídľovať. Osídlencami boli ľudia z Oravy, Kysúc, dokonca aj zo Sliezka, do dnešných čias sa v ich slovnom prejave dajú poznať zvláštne prvky výslovnosti. Samotní Forgáčovci začali v tomto období premenovávať niektoré obce použitím svojho mena Anton, po maďarsky Antal tak sa skláreň na Doline stala O-Antalvelgy /Stará Antalova dolina/, Utekáč bol pomenovaný Új-Antalvelgy /Nová Antonova dolina/, novo založená dedina Šoltýska sa volala Antalfalva /Antonova dedina/. Spomínaní Forgáčovci sa rozhodli vybudovať v 18. storočí kaštieľ v Kokave a pri ňom bola vybudovaná aj v úvode spomínaná rodinná hrobka. Po veľkom rozmachu píl, papierní a sklární prišlo pravdepodobne koncom 19. storočia obdobie, keď táto výrobná činnosť neprinášala dostatočné zisky a Forgáčovci museli celý majetok predať, predali ho v roku 1900 českému podnikateľovi Albertovi Dubovi, v niektorých prameňoch sa uvádza, že to bolo už v roku 1897. Možné je, že sa znížila aj ich podnikateľská aktivita, ako uvádza Ján Výrostek majetky riadili najrôznejší úradníci a oni sa väčšinu roka zdržiavali v Budapešti. Nakoniec údajne posledný gróf v Kokave Július Forgáč, umrel roku 1885. Po roku 1900 sa stala ďalším majiteľom forgáčovského majetku firma „Albert Lemarch z Luttichu od ktorej tento majetok kúpil v roku 1910 kokavský statkár Karol Knopfler.

Najskôr bol zničený archív

Aj keď bol kaštieľ aj s majetkami Forgáčovcami v roku 1900 /1897/ predaný stále tu v parku kaštieľa zostala hrobka a priamo v kaštieli archív kokavských grófov Forgáčovcov, v podstate bez nejakých zmien do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Obe tieto inštitúcie tu bez väčšej pozornosti slúžili ďalej. Archív spomína Ján Výrostek, ktorý v ňom preštudoval pred prechodom frontu druhej svetovej vojny /1939-1945/ hospodársku činnosť Forgáčovcov pre kroniku Kokavy, žiaľ ako uvádza kroniku ukryl pred prechodom nemeckej armády na povalu svojho domu a tu mu kroniku „skrz na skrz“ prehrýzli myši, smutné. Ďalšia udalosť pre archív kokavských Forgáčovcov už nebola smutná, ale tragická. Niektorí občania sa rozhodli archív stoj, čo stoj zlikvidovať. Pavel Spišiak neuvádza ani ich mená, len skutočnosť, že archív spolu s knižnicou rozhádzali po parku a tu v blate bol zničený. Vo svojej knihe Kokava nad Rimavicou v období neskorého feudalizmu a kapitalizmu ich nazval „ miestni hľadači pokladov“. Podľa P. Spišiaka to bolo v marci 1945,keď už bola obec oslobodená a nebol v nej žiadny vojak rozhádzali archív po parku. Tak sa stratil aj veľmi cenný v koži viazaný protokol tunajšej Panskej stolice, starý viac ako 300 rokov. Videl som tie knihy na kope pod vežičkou ľavého krídla kaštieľa, ale ani som len netušil o čo sa jedná, nakoniec som mal okolo osem rokov. Dá sa predpokladať, že archív sa nachádzal práve v tejto vežičke. Veľký podiel na tomto barbarstve určite mala črtajúca sa zmena politického systému a vojnové udalosti. Zničenie tohto archívu znamená obrovskú stratu informácií o živote a identite našich predkov.

Na rad prišlo aj zničenie hrobky

Tak isto tragicky skončila aj hrobka rodiny Forgáčovej. Ja som si zapamätal hrobku, alebo kryptu ako šesťuholníkovú kaplnku /vedľa nej sme chodili do kostola/, v ktorej sa dali vo vrchnej kaplnkovej časti slúžiť cirkevné obrady. Mala oltár, ktorý bol zasvätený Panne Márii. Skutočnosťou je aj to, že si ju pamätám z obdobia, keď sa už začala devastácia kryty, mala vylomené dvere, cez ktoré sa dalo nakuknúť dnu a bolo vidieť aj do „podzemia“, ja si pamätám, že tam boli tri alebo štyri pootvorené truhly. Neskôr som odišiel z Kokavy a keď som sa vracal domov som sa dozvedel, že bol na nej postavený rodinný dom. Takto si pamätá situáciu väčšina mojich rovesníkov. Prvý kto sa v kritickej poznámke k tomuto barbarskému činu vyjadriť bol L. Sokolovský vo svojej publikácii „Geometrico-topografica descriptio terirorii Kokava“ /Geometricko-topgrafický opis chotára Kokavy , GVS Rim. Sobota 1979/ a tak som požiadal aj jeho o informáciu o likvidácii tejto hrobky , nevedel o celej udalosti veľa, aj on bol tak isto malým chlapcom, ale ako mi uviedol úplne náhodou sa tam objavil a videl, ako rimsko-katolícky farár a dekan pán F.Lučivjanský priamo na mieste protestoval proti zbúraniu hrobky, no bol veľmi arogantným spôsobom odstrčený s poznámkou „farár si môže povedať čo chce, dom tu postavím“ a vtedajší pracovník okresného úradu v Hnúšti a obecného úradu si ho aj postavil. Podzemná krypta bola pravdepodobne zasypaná stavebnou sutinou. Zatiaľ nikto nevie čo sa s pozostatkami Forgáčovcov stalo. Pán dekan F. Lučivjanský pôsobil v Kokave od roku 1954 a teda po tomto období sa mohla celá udalosť odohrať. P. Haluka má špeciálne zážitky v tom, že v Chorepe mali medzi chlapcami dohodu o tom, že kto chce preukázať smelosť musí z hrobky priniesť nejaký predmet.

Čo sa nám z hrobky zachovalo

Veľmi dôležitá je informácia P. Haluku o tom, že v hrobke bolo osem truhiel, z toho dve detské. O týchto je aj záznam na tabuliach z hrobky, ktoré sa zachovali. Pavel Haluka tieto tabule aj zdokumentoval. V každom prípade sa jedná o veľmi zaujímavé artefakty a spolu s prekladom ich do tohto príspevku prikladám. Zachránil ich kokavský učiteľ Ladislav Blahút, ktorý ich osobne so svojimi žiakmi priviezol na primitívnom vozíku do školy v Hute. Na tabuliach je maďarský nápis, ktorí v slovenčine znamená :Tu odpočíva Gýmešský a Haličský Gróf Forgáč Gejza, Gýmešského a haličského Grófa Júliusa Forgáča a jeho manželky Alžbety Forgáčovej synček. Umrel 13. decembra 1846 v Pešti. Odpočívaj v pokoji.

Druhá tabuľa má nasledovný nápis :Tu odpočíva Gýmešský a Haličský Gróf Forgáč Alojz Gýmešského a Haličského Grófa Júliusa Fotgáča a jeho manželky Alžbety Forgáčovej synček. Umrel 17 ročný v Pise Taliansko 2. novembra 1848. Odpočívaj v pokoji.

Ďalším trojrozmerným predmetom, ktorý sa z hrobky zachoval je pravdepodobne terakotový erb, rodiny Forgáčovej. Objavil ho Robert Schill v pivnici domu spomínaného pána učiteľa Ladislava Blahúta po jeho smrti. Fotografiu tohto erbu mi poskytol J. Hronec. Erb na fotografovanie upravil a fotografiu vyhotovil R. Schill. Srdečná vďaka. Niečo o tomto erbe som sa pokúsil napísať podľa publikácie J. Nováka : Rodové erby na Slovensku. Erb rodiny prešiel rôznymi zmenami a pre tento, ktorý sa zachoval po forgáčovskej hrobke v Kokave sa najlepšie hodí nasledovné vysvetlenie, legenda , podľa tejto legendy je na erbe zobrazená panna portrét kráľovnej Márie, ktorá vládla v Uhorsku za veľmi zložitých podmienok, korunovali ju ako 12 ročnú roku 1382 a v rôznych variantoch sa zúčastňovala vlády do roku 1387. Povolenie mať tento jej obraz na erbe údajne získal Blažej Forgáč roku 1386, a to za zásluhy pri vražde Karola II., nepriateľa kráľovnej Márie. Iná legenda hovorí, že jej tento Forgáč zachránil život. Aj ďalší vývoj erbu vychádzal z tejto legendy, po rôznych zjednodušeniach a úpravách podobne z kráľovskej koruny vyrastá nahá dlhovlasá panna /v niektorých variantoch aj oblečená/ a na hlave s korunou zakončenou krížom. Takémuto popisu zodpovedá aj priložený erb kokavských Forgáčovcov. V ľavom hornom rohu je navyše hviezda a v pravom mesiac, oba tieto symboly určujú príslušnosť k veľmožskému rodu Huntpoznanovcom /1229/.

Jedinou fotografiou, na ktorej vidieť kaplnku, v ktorej boli Forgáčovci pochovaní. Je to fotografia Karola Noveka /1908-1987/, v pozadí je vidieť kaplnku. Fotografiu mi poskytol P. Haluka, on ju má od R. Schilla /zložité/. Požiadal som historičku umenia pani Mgr. Máriu Čelkovú z Banskej Štiavnice o posúdenie kaplnky z hľadiska architektonického. Predovšetkým fotografia poskytuje málo informácií o kaplnke, no p. Čelkovej sa zdá, že by mohlo ísť aj o staršiu stavbu, ale ak ide stavbu z 18. - 19. storočia tak sa jedná o novogotický štýl, ktorý sa v tom čase s obľubou využíval. Pani Mgr. si zvlášť všíma „operáky“, ktoré stavba má, je to vlastne vonkajší oporný systém, aby sa stavba nezrútila, nerozpadla do strán. Býva to pozostatok gotických stavieb. V tomto prípade boli pravdepodobne operáky ponechané ako súčasť vzhľadu kaplnky.