Rimavický hámor poniže Kokavy – technológia a ľudia

Niekoľko sto metrov južne od katastrálnej hranice Kokavy nad Rimavicou sa nachádza lokalita, ktorá sa nazýva Rimavický hámor. Územne patril tento hámor do pôvodnej obce Rimavica, teraz katastrálneho územia Rimavskej Lehoty. Blízkosť chotárnej hranice Kokavy a dobrý prístup ho akosi prirodzene priraďuje k našej obci.
V 19. storočí pracovali v tejto lokalite dva hámre, samozrejme, že ich musíme rozlišovať podľa toho aká technológia bola v nich realizovaná. Presviedčajú nás o tom mapy nachádzajúce sa v Štátnom ústrednom banskom archíve v Banskej Štiavnici a Štátnom oblastnom archíve v Banskej Bystrici.

Skujňovací hámor
Rimavický hámor, detail z Lesnej mapy z roku 1832 /ŠOBA Ban. Bystrica/


Podľa mapy, ktorá má uvedený dátum r. 1832 sú zakreslené dva hámre a to jeden, v ktorom sa železo vyrobené vo vysokých peciach skujňovalo (friss-hammer), teda pomocou vháňaného vzduchu a horiaceho paliva sa očisťovalo od rôznych prísad, ktoré znižovali kvalitu železa. Skujňovací hámor teda slúžil na zníženie obsahu nežiadúcich prvkov v surovom-vysokopecnom železe. Skujňovaním sa krehké surové železo stalo tvárnym a bolo ho možné použiť na rôzne výrobky, ktoré sa tvarovali napr. kovaním, valcovaním a pod. Proces skujňovania sa robil obyčajne tak, že surové železo (vyrobené vo vysokej peci) sa dávalo do štvorstennej pomerne malej pece, kde sa nahrialo na potrebnú teplotu a pomocou vháňaného vzduchu a horiaceho paliva rafinovalo – čistilo. Jednalo sa vlastne o výrobu kujného železa a ocele. Často sa hruda železa podrobovala ďalšiemu opakovanému skujňovaniu. V tejto etape pri náhreve na vyššiu teplotu sa toto železo podrobovalo kovaniu bucharmi poháňanými vodným kolesom. Pri tejto mechanickej operácii sa zo železa vytláčala troska. Keď bola hruda dobre skujnená, rozbila sa na niekoľko kusov, ktoré sa vo vyhni rozžeravili a vykovávali sa z nich hrubšie tyče vhodné na rôzne výrobky. Táto operácia sa však už vykonávala v druhom vykúvacom hámri. V skujňovacom hámry pracovali v tom čase 4 robotníci – majster, kurič, skujňovač a kováč. Neskôr sa ich počet zvýšil prechodom na nepretržitú prevádzku. V dejinách Rimavskej koalície sa uvádza, že skujňovací hámor v Rimavici zamestnával v roku 1814 desať hámorníkov. Na čele hámru stál šafár, ktorý mal obyčajne samostatného účtovníka, alebo pisára. Okrem platu dostávali ešte naturálie a príplatok na kancelárske potreby. Ako naturálie dostávali loj, drevo, bezplatne užívali byt, lúku a záhrady na zeleninu.
Samozrejme, že z mapiek sa nedá určiť technológia aká sa v hámri používala. Podľa archívnych materiálov požiadal však v roku 1825 inšpektor F. Heinz Substitučný banský súd v Rožňave postaviť pri Rimavickom hámri na rieke Rimavici aj hámor vykúvací (strekk – hammer). Znamená to, že skujňovací hámor(fruss – hammer) tu už v tomto období pracoval a je predpoklad, že tu bola využívaná už popísaná technológia výroby polotovarov, ktoré sa ďalej mali spracovávať vo vykúvacom hámri.
Moje výskumy
Niečo o používanej technológii nám však môže viac povedať nález kúsku železa a trosky z výroby železa.
V roku 1982 som pri obhliadke okolia zbytku Rimavického hámra našiel kúsok železa (dĺžka 200 mm, hrúbka 15 – 18 mm, hmotnosť 0,812 kg) ,ktorý bol na povrchu pórovitý, z jednej strany bola na ňom pripečená ílovitá hmota pravdepodobne, do ktorej bol kov naliaty, ďalej kus trosky. Tieto materiály som dal analyzovať na Katedre železiarstva a zlievárenstva Technickej univerzity v Košiciach (prof. Mihók a doc. Cengel). Chemická analýza vzorky železa ukázala, že sa jedná o surové železo s vysokým obsahom kremíka. Odliatok pravdepodobne vznikol nalievaním surového železa priamo z vysokej pece do plytkých jamiek za účelom ďalšieho spracovania v kuplovej peci, alebo je to nepravidelný kus vzniknutý rozstrekom železa pri odpichu z pece. V tomto prípade by to znamenalo, že v blízkosti bola vysoká pec.
Vzorka trosky sa skladala z dvoch častí:
a) zeleného sklovitého povlaku z jednej strany
b) tmavošedá pórovitá nemagnetická troska, lom s drobnými lesklými plôškami a pórmi.
Obsah celkového železa 14,40 %. Z pohľadu dnešnej vysokopecnej výroby, obsah železa v danej vzorke je vysoký, z pohľadu niekdajšej výroby železa zvárkovým spôsobom mali zvárkové trosky vyšší obsah železa. Z toho dôvodu to vedie k domnienke, že sa jedná o vysokopecnú trosku zo staršej výroby surového železa. Zelený sklovitý povlak vznikol pravdepodobne kontaktom roztavenej trosky s pieskom.

K vyhodnoteniu som tiež predložil kúsok z oplotenia hrobu (záhradky) na hámorskom cintoríne. Jednalo sa o železný úlomok približne tvaru otáznika, dĺžky cca 90 mm, v priečnom priereze približne lichobežníkový tvar o rozmeroch 2 x 21 mm, 11 a 14 mm. Lom drobne zrnitý, lom a rez bez pórov. Podeutektická liatina podľa obsahu uhlíka a kremíka. Keďže sa jedná o liatinový zlomok, ktorý bol vyrobený dávno (nález), mohol byť vyrobený len v kuplovej peci (nie v elektrickej peci), na túto skutočnosť však má vzorka pomerne nízky obsah uhlíka a poukazuje na dobrú kvalitu.i
Výsledky chemickej analýzy jednotlivých vzoriek:

%
C Si P S Mn Cu
železný kúsok 3,36 4,00 0,021 0,049 1,20 0,035
liatinový kúsok 1,92 2,03 0,034 0,087 0,78 0,06
%
Fe (c) Si02 CaO MgO Al203 MnO
troska 3,91 48,7 30,24 2,8 1,02 3,37
13,40 43,16 28,00 2,0 2,04 3,20


Kovací hámor
Technológia kovacieho hámra vybudovaného po roku 1825 je už oveľa jednoduchšia a v princípe bola ešte dlho zachovaná, v skutočnosti sa tu vybudovaním tohto hámra vytvorila finalizácia, lebo skujnené železo sa tu spracovávalo na jednotlivé výrobky a hámor postupne vyrábal: cáglové železo-štvrouholníkové podlhovasté kusy, prútové železo, hrubo vykované železo (na ďalšie spracovanie), jemne vykované železo, obručové železo na sudy a kolesá, jemný druh tyčového železa, kováčske klince, podkovové železo, grace, sortiment za celé obdobie vyrábaný kovaním.
Zaujímavý prieskum k tomuto problému realizoval Štefan Repčok z Kokavy nad Rimavicou v roku 1961.Respondenti si na hámor spomínali nasledovne:
Štefan Kišš, 86 ročný: V Hámre bol kaštieľ a továreň na čistenie rudy,tiež pri ceste bola krčma.
Ján Zdút, 93 ročný: Do Hámra sa vozilo surové železo z Maši pri Hnúšti.Kovali tam ráfy na kolesá.Do náhonu hámra bol napojený Liešnický potok a rieka Rimavica.
Ján Zdút, 76 ročný: V Hámre bola zlievareň a železo posielali do Šalgotarianu.
Podľa veku respondentov sa dá predpokladať,že uvedené informácie nadobudli od svojich predkov.
Uhliari
Ak sme sa pobrobnejšie zaoberali technológiou skujňovania vysokopecného železa treba spomenúť aj výrobu ďalšieho energetického zdroja a to výrobu dreveného uhlia.Drevené uhlie sa v Kokave nad Rimavicou určite vyrábalo určite aj preto,že tu boli bohaté zdroje vstupnej suroviny z bohatých kokavských lesov.V štátnom oblastnom archíve (ŠOBA),v Banskej Bystrici sa nachádza zmluva napísaná 17.októbra 1795,zmluvu podpísal železiarský podnikateľ Juraj Ľudovít Malvieux s ôsmimi obyvateľmi Kokavy nad Rimavicou,že mu budú v priebehu nasledujúceho roka dodávať uhlie do Rimavského Brezova za dohodnutú cenu.Z výroby dreveného uhlia zostalo len pomenovanie jednej lokality kokavského chotára Uhlisko. O jednej rodine sa tiež hovorilo, že to boli uhliari. Bola to rodina Artmanová a pamiatka na nich zostalo pomenovanie Artmanová lúka v Bohatom.
Perspektívy železiarstva boli zmarené
Okolie Kokavy nad Rimavicou bolo charakterizované bohatstvom lesov a vodných zdrojov a táto skutočnosť iste lákala aj iných podnikateľov na ich využitie.Takýmto subjektom bola Muránska únia, ktorá tu chcela v roku 1827 vybudovať regione Kokavy nové hámre. Plánovala ich vybudovať: Pod Grulami, nad žliabok pod Guzmankou, na kryštálovom potoku Pod Balážikovom, na Rovienkach pod studničkou vedľa cesty z Rimavice do Kokavy, na Bielej nad miestom nazývanom Roveň. Podľa týchto starých a v mnohých prípadoch zabudnutých názvoch by sme tieto miesta len ťažko hľadali. Muránska únia však tento zámer neuskutočnila, zrejme preto, že Rimavská koalícia si nechcela pustiť takého silného konkurenta do oblasti svojho podnikania. Sídlo Rimavskej koalície bolo v neďalekom Rimavskom Brezove. Táto vznikla roku 1809,ako jedna z prvých banícko –hutníckych spoločností v Uhorsku. Podľa reskriptu Dvorskej komory z 11.4.1842 vlastnila Rimavská koalícia v predmetnom čase 2 vysoké pece,14 skujňovacích hámrov a 12 vykúvacích hámrov. Úradným jazykom bola v tom čase latinčina, neskôr bola úradným jazykom maďarčina. V roku 1852 sa Rimavská koalícia spojila s Muránskou úniou a Gemerským železiarskym spolkom a vytvorili tak Rima-muránsku železiarsku spoločnosť so sídlom v Rimavskom Brezove táto sa roku 1884 ďalej spojila s Šalgotarianskou rafináciou. Nová spoločnosť Rimamuránska-šalgotarianska účastinná spoločnosť však už mala sídlo v Budapešti a stala sa najväčším bansko-hutníckym koncernom v Uhorsku.
Vynikajúce vodohospodárske dielo a zánik hámra
Nie je jasné, kedy výroba v Rimavickom hámri zanikla, no postupným budovaním hút o väčšej kapacite v Maďarsku, začína byť malovýroba vytlačovaná. Na mape z roku 1874 sú ešte oba hámre vyznačené. Na tejto mape sú oba hámre zakreslené a vidieť tu aj veľmi dobré technické riešenie výroby, keď na pohon obidvoch hámrov a pohon dvoch vodných kolies sa používala tá istá voda, teda voda zo spomínaného náhonu (umelého kanála) a zásobnej nádrže. Ako zdroj vody bola využívaná voda z riečky Rimavica a potoka Liešnica. Je však veľmi pravdepodobné, že hospodárska stagnácia, ktorá nastala v rokoch 1873 – 1879 tieto hámre zničila. Samozrejme, že nezanedbatelý vplyv mala aj skutočnosť, že v nových hutách už bola zavádzaná pudlovacia metóda výroby ocele a táto bola oveľa progresívnejšia, šetrila palivo a mala vyššiu produktivitu. Pokusy s touto technológiou sa od roku 1840 konali aj v Rimavskej koalícii nevieme však s akým výsledkom.
Zatiaľ sa nepodarilo zistiť kapacitné možnosti týchto nie veľkých hámrov, no skutočnosťou je, že podľa štatistických údajov sa v roku 1847 vyrobilo na území dnešného Slovenska 26000 ton surového železa, čo predstavovalo okolo 75% celkovej výroby železa v Uhorsku. K najvýznamnejším podnikateľom patril erár a ďalej Coburgove železiarne, Muránska únia, Rimavská koalícia, Štítnická konkordia, Andrássyovci a Csákyovci.

Pracovníci pracujúci v hámri
Zaujímavá informácie o ľuďoch, ktorí tvorili osadenstvo hámra prináša mapa, ktorá bola spracovaná za účelom vymerania nových pozemkov (polia a paseky) pre jednotlivých hámorníkov, keďže vybudovaním kovacieho hámra títo svoje pôvodné pozemky stratili. V mape sú zapísané ako kapustné polia. A takto sa dozvedáme aj mená hámorníkov, ktorým boli nové polia vymerané. Ide napr. o Juraja Kabáta, Jána Petruša, Michala Palíka, Juraja Zajaca, Jána Zambriu, Pavla Pyurosova a pod. Uvádzané mená sú pravdepodobne mená ľudí z okolitých obcí. Podľa P.Hapáka pracovalo v Rimavickom hámri až 70 % zamestnancov z okolitých dedín, zbytok boli zamestnanci zo vzdialenejších obcí, ale prakticky všetci boli slovenského pôvodu. Práve naopak vybudovaním železiarní s vyššou kapacitou v Maďarsku (Ozd, Nadasde) mnohí z týchto sa vysťahovali do Maďarska a nešlo len o sezónne sťahovanie prípadne nekvalifikovaných pracovníkov. Za prácou sa do nových železiarní sťahovali mnohí odborníci (valcovači, kováči) väčšinou na trvalo.
Nedá mi nespomenúť jednu časť z autentického životopisu Michala Bakalínyho z roku 1863 (popredného vodcu slovenských dobrovoľníkov z revolúcie roku 1848/1849). Tak teda M. Bakulíny: „Pred samým Michalom 1848 zišli sme sa hromadne v Rimavickom hámri u šafára (vedúci hámra) Jána Hrica, kde sme i gemerských profesorov Jána Hozneka, Rafaya a Dlhányho našli Spoločnosť bola veselá, jedlo a pilo sa.. Ja som žiaden opojný nápoj neužíval, bárs som úplne zdravý bol, ale som ho neznám prečo, piť i nemohol, čo pri mojej ohnivej nálade šťastie bolo.“ Ďalej M. Bakulíny opisuje dej, pri ktorom došlo k sporu s holzmajstrom Galikom, ktorý nadával a hrubo osočoval Hurbana (vodcu revolúcie 1848). Na jeho obranu sa postavil Bakulíny, za čo ho Gálik napadol a Bakulíny na neho zaútočil. Táto príhoda Bakulínymu potom pri súde v Plešivci veľmi priťažila. Nuž čo, aj to je súčasť histórie Rimavického hámra a odzrkadľuje skutočnosť, že tu s veľkou pravdepodobnosťou vládol slovenský duch.

Rimavický hámor vyzeral v tom čase úplne inak, ako je tomu dnes, majitelia bývali v budove primerane honosnej, ktorá sa s oddelenými hospodárskymi budovami nachádzala v parku vysadenom cudzokrajnými rastlinami. Mohutné stromy dávali parku charakter anglického parku, nechýbali tu ani alejové stromoradia. Pri jednej návšteve v roku 1990 so v parku, ktorý volne prechádzal do lesa našiel inštalovanú liatinovú tabuľku ERNO SERPENTINE (pravdepodobne obľúbený chodník niektorého z rodinných príslušníkov majiteľov hámra). Hámorníci, ktorí v hámre pracovali tu súčasne aj bývali, mali tu svoje polia hospodárske budovy a pod. K objektom patril aj cintorín pre rodinu majiteľa. Posledným pomníkom, ktorý sa zachoval bola liatinová doska s menom „RAZGHA JÁNOS“/1798-1876/.Doska bola v roku 1993 zobratá na moje upozornenie do zbierkového fondu Slovenského technického múzea (STM)Košice. Podľa posledných informácií bola táto tabuľa inštalovaná v expozícii v Tisovci. Zaujímavú informáciu k osobnosti Jánoša Rázghu poskytol P.Haluka, ktorý našiel zápis v evanjelickej matrike v Kokava nad Rimavicou, podľa neho J.Rázgha bývalý učiteľ v Kozárovciach zomrel 13.5.1875 vo veku 80 rokov „ na vysilenie vekom“v Hámre. Pochvaný bol 15.5.1875 na cintoríne v Hámre evanjelickým farárom Ľudevítom Gáberom. Pri porovnaní dátumov z evanjelickej matriky a nápisu na liatinovom náhrobku sa tu ukazuje určitá disproporcia, ktorú neviem vysvetliť. V súčasnej dobe (2008) sú v lokalite zaniknutých hámrov zachované len budovy, v ktorých býval správca – šafár hámra, časť hospodárskych budov, ďalej zbytky jedného múru továrenskej budovy, zbytky cintorína (barbarsky zničeného v nedávnom období pravdepodobne pri výrube lesa) viditeľný je vodný náhon (umelý kanál) ktorý privádzal vodu z potokov Rimavica a Liešnica. Nevidieť už zbytky zásobnej nádrže na vodu, ktorá je naznačená na uvádzaných mapách. Zachovala sa aj akási odrážka vody do potoka Rimavica v prípade, že nebola potrebná voda na pohon hámrov.
Spomienky Jána Výrosteka
V polovici deväťdesiatych rokov navštívila hámor vraj viac ako deväťdesiat rokov stará pani, ktorá sa považovala za grófku, hovorila maďarsky údajne v hámri vyrastala, nikto z vtedajších obyvateľov sa však s ňou nevedel dohovoriť a tak nám táto informácia veľa o živote v Rimavickom hámre a živote v ňom nehovorí. Niečo o živote v Rimavickom hámre/ v čase, keď už nebol železiarskym hámrom/hovorí kokavský učiteľ a neskôr aj riaditeľ školy Ján Výrostek/1887-1962/
Vo svojej knihe Pamäť pamätí, ktoré na základe jeho 900 stránkových rozpomienok a pamätí literárne spracovala jeho vnučka slov. spisovateľka Viera Handzová. V časti Hámor a sa hneď v úvode píše:
„Už názov Hámor prezrádza, že tu ešte – aj v päťdesiatych rokoch minulého storočia – bol menší hámor, kde sa využitím vodnej sily spracovávalo surové železo, ktoré sem dopravovali z Revúcej a jej okolia. Tie isté vozy vracali sa odtiaľto naplnené dreveným uhlím cez Kokavu a Chorepou na Klenovec, Hnúšťu, Tisovec a ďalej. Keď sem moji rodičia v marci 1897 prišli, stála tu len staršia horáreň, okrem ktorej pri terajšej autobusovej zastávke čneli už len múry z budov, kde v časoch, keď ešte hámor pracoval, bývali robotníci. Vzadu za nimi bolo suché, miestami dosť hlboké riečište, ktorým sponad terajšieho Štambrocha tiekla z riečky Rimavice voda cez záhradu a dvor terajšieho polesia do dielní neďaleko horárne, kde sú ešte aj dnes tie zrúcaniny a kam moji rodičia cez leto vyháňali ošípané i kačice, ktoré sa tam v bahne a malej vode potôčika dobre cítili“
alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5528942587835901634" />
Pohľad na obytné budovy hámra v roku 2008
V ďalšej časti sa autor zaoberá životom v krásnom prírodnom prostredí,čistá voda Rimavice plná rakov a rýb, ďalej na zverinu bohaté lesy. Otec J. Výrosteka bol v Rimavickom Hámre lesníkom. Písomne som požiadal pani V.Handzovú o poskytnutie aj ďalších informácií o živote v Hámre z uvedených pamätí pre vtedajší nedostatok času mi nemohla vyhovieť.
Aj v neskoršom období bol Hámor obývaný obyčajne vedúcimi funkcionármi lesných závodov. Pamätám si, že v období po druhej svetovej vojne tu bývali Darážovci.
V Hámre žila dosť početná komunita ľudí podľa výpisu Pavla Haluku z matriky evanjelickej cirkvi v Kokave nad Rimavicou, ale to je už téma na samostatný článok.