Strategická salajka, alebo potaš a jej výrobcovia z Oravy, Kysúc a Sliezka

Strategická salajka, alebo potaš a jej výrobcovia z Oravy, Kysúc a Sliezka


Potaš je uhličitan draselný a v okolí sklární sa vyrábal, a v sklárňach sa spotrebovával, ako tavidlo pri výrobe skla. Potaš spôsobovala, že sa kremenný piesok roztavil pri nižšej teplote a sklovina sa dala spracovávať, samozrejme, že celý proces nie je celkom taký jednoduchý, ale to uvádzam len preto, aby sme si tento proces zjednodušili.
Potaš sa na Slovensku volá aj salajka, ako som zistil nie je to presný názov, lebo v niektorých prameňoch sa toto pomenovanie používa aj pre uhličitan amónny. Na druhej strane podľa názvu salajka je na Slovensku pomenované v súčasnosti 23 geografických lokalít. Sú to lokality, ktoré si miestny názov zachovali a v archívoch existujú záznamy napríklad z roku 1740 hovorí sa o „pálení salajky“. V sklárňach severného Malohontu do ktorého aj okolie Kokavy patrí sa salajka spracovávala a určite aj vyrábala. O akú výrobu sa jednalo ? V podstate sa jedná o vylúhovanie uhličitanu draselného z popola po spálení dreva. Nejednalo sa o veľmi zložitú technológiu, ale náročnú na množstvo dreva, ktoré bolo treba spáliť a aj preto sklárne presúvali svoju výrobu na miesta kde bol dostatok dreva. Nemáme presné informácie akým spôsobom si vyrábali výrobcovia salajky popol, no existuje informácia, že existovala technológia pri ktorej sa do stromu, výlučne listnatého vyvŕtali otvory a celý strom sa od vnútra postojačky vypálil, keď strom vyhorel jeho popol vylúhovali, údajne to nebolo pre ostatné stromy nebezpečné. Profesia sa volala vypaľovači, ako som už uviedol nemáme informáciu či sa popol z bukového dreva takto získaval aj v našom kraji, vieme však, že popol bol dosť strategickým materiálom, skôr existujú záznamy, že sa môže spaľovať, len drevo ležiace na zemi a ďalej sa musel využívať ten, ktorý vznikal v sklárni, ale aj v domácnostiach sklárov, dokonca sklári dostávali od majiteľa zadarmo prídel dreva, z ktorého museli popol vrátiť. Ďalej tu boli vykupovači popola, ktorí nakupovali popol od ostatných obyvateľov, musel byť z bukového dreva a vykupovali ho v určitom období na korýtka /žiaľ nevieme ich objem/ a za také korýtko sa platilo 20 grajciarov, táto informácia je zaujímavá najmä preto, že ukazuje, ako hospodárne sa muselo s popolom zaobchádzať. Zaujímavá je aj informácia, že sklárne nakupovali aj popol vznikajúci v peciach používaných na vypaľovanie šamotových tehál v Hrnčiarských Zalužanoch, teda v priemyselných závodoch iného charakteru. Nakoniec veď z najvýnosnejšieho bukového dreva sa získalo len 0,1 percenta salajky. Štefan Repčok udáva, že na výrobu 1 kilogramu salajky boli potrebné 2 kubíky bukového dreva. Zachovali sa záznamy, ktoré dokumentujú, že sa s popolom všelijako aj nečestne obchodovalo. Ako príklad uvediem jeden odstavec zo zmluvy o založení sklárne v Doline, len veľmi blízko Sihly a zmluva je uzatvorená medzi podnikateľom Jánom Furstom a grófom Antonom Forgáčom v roku 1801. V bode 4. sa doslovne hovorí : „Za slobodu môcť páliť v spomenutom dištrikte a na jednom kotle variť salajku /potaš/ povinný bude platiť ročne 100 zlatých. Pričom treba mať na zreteli, že pod ťažkou zodpovednosťou pán podnikateľ, alebo jeho ľudia nie sú oprávnení od salajkárov panstva, ktoré samotné má takýchto ľudí nedostatok, kupovať popol, alebo týchto odhovárať, zaväzovať, či prijímať“. Salajku, ktorá sa latinsky v spisoch uvádza ako „ustrina cinerum“ vyrábali najmä osídlenci grófa Forgáča, z konca 18. storočia, v tom čase bolo do severného Malohontu sa prisťahovalo okolo 60 rodín z Oravy, dokonca mali aj presný poriadok, nielen ako vyrábať popol, ale aj ako majú vyklčovanú pôdu upraviť na polia. Pravdepodobne bola výroba salajky zisková, keď po roku 1800 nakupovala salajku od grófa Forgáča aj Cisárskokráľovská sklárska huta na Sihle.
Vlastná technologická operácia spočívala v lúhovaní popola teda v jeho varení vo veľkých železných kotloch, tu dochádzalo k oddeleniu vo vode rozpustnej potaše, ale aj v odstránení rôznych nečistôt, po odfiltrovaní cez slamené lôžko sa roztok ďalej zahusťoval pravdepodobne v tých istých kotloch v ktorých dochádzalo aj k vylúhovaniu a po zahustení roztoku na potrebnú hustotu aj ku kryštalizácii. Vykryštalizovaná salajka sa už ďalej sušila volne na slnku.

Pridať popis

Tento kotol na varenie salajky bol asi najdôležitejším zariadením výrobne salajky. Z historických dokumentov sa zachovala poznámka, že po zrušení Cisárskokráľovskej sklárne v Starej Hute pri Novej Bani bol kotol prenesený do novej huty na Sihle. Pavel Haluka si pamätá na takéto veľké kotle vyrábané nitovými spojmi na Salajke pri Utekáči ešte niekedy v sedemdesiatych rokoch, aj tieto skončili v železnom šrote, hoci v tom čase sa už pravdepodobne salajka nevyrábala, ale skláreň si ju nakupovala. Dr. Žilák uvádza, že len v okolí Utekáčskej sklárne a sklárne na Doline pracovali salajkárne na Havrilove, v Háji, Cisárskom potoku, na Ďurkovke, no a na mieste dnešnej osadnej časti Utekáča, ktorá si pomenovania Salajka aj zachovala. Známa je aj salajkáreň pri Českom Brezove, ktorá pravdepodobne vyrábala salajku pre skláreň na Zlatne.

Salajka na fotografii M. Pupalu, v pravo poschodové Fínske domy