Dômyselné spracovanie dreva v Kokave nad Rimavicou

Dômyselné spracovanie dreva v Kokave nad Rimavicou


Spracovávanie dreva má v Kokave veľmi starú tradíciu a bohatú históriu, od najjednoduchšej výroby obyčajných dosiek, hranolov napríklad aj na výstavbu domov, cez chemické spracovanie na drevené uhlie a výrobu potaše /salajky/ pre sklárne a najrôznejšie náradie pre bežný život. V každom prípade tu bola pre tieto výroby vždy vynikajúca surovinová základňa.
V polovici dvadsiateho storočia vznikla v Kokave celkom zaujímavá výroba, hoci je táto výroba ešte v živej pamäti občanov, len veľmi ťažko sa o nej zbierajú a sumarizujú informácie. Žiadne informácie nezaznamenala ani miestna kronika.
Základným a v istom období rozhodujúcim výrobným sortimentom tejto malej továrne boli doštičky na výrobu tužiek vo firmách KOH- I-NOOR HARDMUTH v Českých Budejoviciach.
Pavol Haluka vo svojej publikácii „Železničná trať Poltár- Utekáč“ z roku 2008 uvádza niektoré dôležité termíny vzniku a organizačných zmien ktorými táto výroba prechádzala. Výrobňa, bola situovaná neďaleko železničnej stanice. Dovoľujem si zo spomínanej publikácii uviesť niektoré skutočnosti. Dňa 14. 11. 1947 schválila železničná stavebná komisia žiadosť o povolenie firme „ Mikuláš Vlček drevoobchod a export dreva“ postaviť továreň na výrobu tužkových /ceruzkových platničiek pre spomínané firmy. Továreň bola postavená v južnej časti pozemku železničnej stanice medzi železničnou traťou a štátnou cestou. V Kokave dostala pomenovanie „Vlčkova továreň“. V roku 1949 začala aj s výrobou, továreň zamestnávala okolo 40 robotníkov a takýmto počtom zamestnancov na ňu neplatil znárodňovací zákon, tento v danej etape platil, len na bane, huty a podniky s viac ako 50 zamestnancami. Ale to netrvalo dlho, už 30. 11. 1949 bola Vlčkova továreň znárodnená a začlenená do Komunálnych služieb mesta Hnúšťa /tak isto, ako aj malí najrôznejší kokavskí remeselníci/. Od januára 1951 patrila Vlčkova továreň do Drevoindustrie, n. p. Fiľakovo, od roku 1955 do Píly SNP Janošovce, od 1959 sa nadriadeným podnikom stala Smrečina, n. p., Banská Bystrica, Kokava nad Rimavicou bola závod 02. Dňa 19. 12. 1959 bolo založené Výrobné družstvo Kokavan, v ktorom sa vyrábal pôvodný sortiment do roku 1975, v tom čase bola Vlčkova továreň aj fyzicky zlikvidovaná. Výroba bola prenesená do výrobne v Hámre /Pri Kríži/, ale to je už iná história.
Pokúšal som sa zistiť aj nejaké poznatky z technológie výroby, nepodarilo sa toho veľa zistiť, dve zaujímavé fotografie mi poskytol p. Peter Rusnák, na jednej priamo na skládke materiálu jeho otec Eduard Rusnák, ktorý tu bol v určitom období vedúcim, alebo ak chceme riaditeľom, na druhej fotografii je na čele sprievodu na oslavách 1. mája v Hnúšti, za nim je pani Blaniaková. Podrobnejšie informácie mi poskytol Valter Reiff, syn Emila Reiffa, ktorý bol v tomto závode najskôr vedúcim výroby a neskôr vedúcim závodu okrem toho bol v tomto závode významným zlepšovateľom a podľa jeho návrhov boli konštrukčne riešené mnohé stroje a technologické postupy. Vedúcu funkciu zastával v závode 10 rokov. Nie je mi jasný osud Mikuláša Vlčka tohto významného kokavského podnikateľa. Emil Reiff mal v závode realizované 34 rôznych zlepšení s úsporami vyššími, ako pol milióna korún. Závod zamestnával v päťdesiatych rokoch okolo 110 pracovníkov. Ešte niekoľko spomienok na pána Reiffa, bol vynikajúcim šachistom a vynikajúce boli aj jeho umelecké intarzie vykladané z rôznych druhov dreva.
V závode sa vyrábali doštičky na ceruzky z troch druhov dreva. Základné bolo jelšové drevo, na kvalitnejšie ceruzky sa používalo lipové drevo a na tesárske ceruzky sa používalo osikové drevo. Bolo by zaujímavé zistiť, ako sa „Vlčkova továreň“ stala dodávateľom polotovaru pre výrobu tužiek, najmä ak si uvedomíme svetové prvenstvo firmy z Českých Budejovíc. Výroba tuhy zo zmesi grafitu a ílu bola výlučným patentom Jozefa Hardmutha. Pravdepodobne sa to už nedozvieme, skutočnosťou však zostane, že aj pomocou dreva nakupovaného na celom Slovensku a spracovávaného v Kokave sa písalo možno vo veľkej časti sveta.
Ako som spomínal v súvislosti s touto výrobou bolo skonštruované niekoľko unikátnych strojov a nových technologických postupov, stručne ich aspoň pomenujem : štiepací stroj dreva, zavedenie okružných píl namiesto reťazových, automat na automatické pílenie šírky platničiek, dvojokružná píla na presné pílenie dĺžok platničiek, zaujímavosťou je, že stroje boli vyrábané svojpomocne a nosné časti strojov mali drevenú konštrukciu.
Okrem tejto hlavnej výroby pracovala ešte aj dielňa v Reiffovej záhrade /oproti Jánošikovej ulici/, v ktorej sa vyrábali drevené rukoväte na vedrá pre Tatrasmalt Matejovce, ďalej boli v tejto dielničke vyrábané drevené púzdra na vaňové teplomery a rôzne drobné doplnkové predmety.