Predaj nábytku zo Sudet na železničnej stanici

Predaj nábytku zo Sudet na železničnej stanici


Bola to zvláštna tá povojnová doba. Určite si však všetci vydýchli, že už bol koniec, bolo potrebné hľadať nové možnosti obživy. Pamätám si, že sklári začali odchádzať do severo- západných Čiech, len ako príklad uvediem sklársku rodinu Štullerovú, ktorá sa celá vysťahovala do Košťan pri Tepliciach – Šanove. Až na svojho syna sa už do Kokavy nevrátila /mimochodom meno Štuller sa vyskytuje vo veľa sklárňach na Slovensku, boli to jednak sklári, ale aj ako arendátori/. Odišlo aj veľa rodín z Utekáča. Sklárne v Čechách zostali v tom čase prázdne po vysťahovaných nemeckých obyvateľoch – sudetských Nemcoch.
Do Sudet však neodchádzali len sklári, ako odborníci za prácou, odchádzali tam aj ľudia, ktorí sa možno chceli zmocniť majetku po vysťahovanom obyvateľstve. Dnes je to zložité nejako si to vysvetliť, no skutočnosťou je, že takýto občania tam išli aj z Kokavy. Ani za svet si neviem spomenúť, kto to bol, ako sa menoval, ale aj keby som to vedel bolo by to úplne zbytočné. Fakt je však to, že jedného dňa bolo v Kokave oznámené, že na železničnej stanici sú pristavené vagóny a bude sa predávať nábytok a iné pre domácnosť potrebné veci. A to si už presne pamätám, na staničnej železničnej vlečke stáli tri plne naložené vagóny, bolo to na tej vyvýšenej časti, tak že k vagónu nemuseli byť použité schodíky. Vagón bol zarovno s terénom. Majiteľ vagóna ho otvoril, Bože tam bolo vecí, musím sa priznať, že pred tým v mnohých prípadoch pre nás v podstate chudobných kokavčanov neznámych. Politúrovaný nábytok, koberce, rôzne predmety z umeleckého skla. Veď si len predstavme taký klenot celá Golgota v uzatvorenej možno päť litrovej fľaši, samozrejme raritou boli aj koberce /v Kokave boli ešte dlho potom len tkané pokrovce/, a politúrovaný nábytok, prosím Vás pekne kto si to mohol dovoliť. Ako prídavok si pamätám bicykle s prehadzovačkou a „kormánom“ skrúteným dole. Ozajstné vytŕženie zažívali ľudia, keď sa otvorili šuflíky na politúrovanom sekretári a v nich boli fotografie a všetko tak ako rôzne veci zanechali vysťahovaní sudetskí Nemci. Bola možnosť zoznámiť sa s predchádzajúcimi majiteľmi.
My sme si kúpili dva bicykle, boli neskutočne lacné, jeden bol s „kormánom“ skrúteným dole, muselo sa na ňom skoro ležať a jeden mal prehadzovačky.
Neskôr doniesol zo Sudet spomínaný syn Karola Štullera, ktorý sa vrátil do Kokavy sošku „Spiaceho Krista v chráme“, bola to pre nás vzácnosť, ani neviem kde sa podela.
Vagóny sa pomerne rýchle vypredali.