Ako sme utekali pred Nemcami a vítali Rusov

Ako sme utekali pred Nemcami a vítali Rusov

Na jeseň v roku 1944 niekoľko dní pred obsadením Kokavy nad Rimavicou nemeckou armádou veľa ľudí opúšťalo svoju obec a utekalo na okolité lazy. Kokavské okolie je dobre známe práve lazníckym osídlením a práve na týchto lazoch čakali obyvatelia najväčšiu bezpečnosť pred postupujúcou nemeckou armádou, ktorá mala čoskoro Kokavu nad Rimavicou obsadiť. Nepredchádzali ju dobré chýry a navyše Kokava bola v Slovenskom národnom povstaní aktívne zapojená. Po presilových bojoch sa tak stalo a 23. októbra 1944 keď ju obsadila SS divízia tankových granátnikov. Krátko pred týmto dátumom utekala aj celá naša rodina posledným železničiarmi vypraveným osobným motorovým vlakom na Utekáč.

Z Kokavy sme odchádzali v skorých ranných hodinách. Po vystúpení z „motorky“ na stanici v Utekáči sa pohla celá kolona kokavcov ďalej, ale teraz už peši. Bol to nezabudnuteľný pohľad aj pre mňa sedem ročného chlapca. Na pleciach niesli rodičia celé naše bohatstvo, no a čo to mohlo byť ak nie periny, všetci dospelí niesli na svojich chrbtoch periny. Smiešne ako málo človek potrebuje keď ja s ním zle. Prvá naša zastávka bola ponad Utekáčom u takého nie veľkého gazdu, volal sa Klimo a nikdy potom som sa už o ňom nič nedozvedel, prijal nás ako utečencov. Možno ešte ten istý deň sa rozšírila správa, že s okolitými majitelia konských poťahov sa dalo dohodnúť a vyvážajú utekajúcich na svojich vozoch ešte ďalej smerom na Brezno. Tak urobil aj môj otec a už sme sa viezli na rebrináku ďalej. Zakotvili sme na Ďurkovke a na ubytovanie nás zobrali Stierankovci, gazdovali tu v dosť ťažkých podmienkach, no príjemnejších ľudí si viem doteraz len ťažko predstaviť. Spávali sme síce na zemi, umývali sa na dvore a len teraz sme ocenili čo je to mať vlastné periny. Postupne na Ďurkovku prichádzali ďalší ľudia z Kokavy, ale niektorí išli ešte ďalej. Asi na druhý deň prišlo nákladné auto, ako že doviezli potraviny z kokavských obchodov, aby sa nedostali do rúk Nemcov, pamätám si, že rozdávali múku a cukor, neskôr sme sa dozvedeli, že také atraktívnejšie potraviny ako masť nechali v neďalekej horárni. Na ďalší deň prechádzalo cez Ďurkovku veľké množstvo vojakov, vyzbrojených aj s kanónmi, dozvedeli sme sa, že to bola ustupujúca Slovenská armáda. Vyzerali unavene a znechutene. Na Ďurkovke sa nezastavovali. Možno v tom čase už bola Kokava obsadená Nemeckou armádou, začali prenikať správy, že vojaci sú prekvapení aká je obec prázdna a vyzývajú vraj občanov aby sa vrátili, že sa im nič nestane. V našom dome v Hute zostala len otcova sestra Marta so psom. Pes Nero jednej noci prišiel za nami na Ďurkovku. Do dnes neviem pochopiť, ako nás mohol nájsť a prekonať takú vzdialenosť, okolo 10 kilometrov. Vrátili sme sa a ten návrat ani pobyt aspoň z môjho detského pohľadu nebol zvlášť dramatický. Vojakov ubytovávali v jednotlivých rodinách, my sme bývali dve rodiny v troch izbách a keď rodičia povedali vojakovi zázračné slová „zwaj familia“ a nemeckí vojaci išli ďalej. Raz ich prišlo do Kokavy veľa a umiestnili vojaka aj do našej rodiny, bol niekde od francúzskych hraníc a bol vojnou načisto znechutený. Prejavovalo sa to najmä v prístupe k nám deťom. Pre ubytovaných vojakov mali zriadené kuchyne a tam sa chodili stravovať.

Na príchod Rusov hoci sa predpokladali oveľa väčšie boje skoro nikto z Kokavy neodchádzal, naša rodina si pripravila na ukrytie pivnicu na zemiaky a jablká vybudovanú v záhrade. A zasa tu významnú úlohu hrali periny, tie isté s ktorými sme utekali pred Nemcami. Pivnica bola upravená tak, že tam mohla spať celá rodina, aj starí rodičia a otcovi súrodenci bolo nás tam okolo desať. Ideálne to bolo najmä pre deti, keď sa mohli celé dni vyvaľovať v perinách, samozrejme, že najskôr len skúšobne. Populárne sa stalo aj neustále hovorenie „...poručeno pánu Bohu“, teda odovzdanie sa do ochrany p. Boha. V podstate sme sa tam po 20. januári skrývali najmä keď sa ozvala streľba, alebo nejaké výbuchy, nemecká armáda sa na odchod dobre pripravila aj ako deti sme vedeli, že sú podmínované dva mosty cez Rimavicu a jeden cez Kokavku, navyše aj most na železničnej trati na Utekáč /cez tento most sme utekali pred Nemcami/. Keď ich postupne vyhadzovali do vzduchu ozývali sa mohutné výbuchy. Nakoniec odstreľovanie Kokavy bolo silné, v priamych zahynuli štyria občania, ale do dnes som nemohol pochopiť, ako sa môže stať taká náhoda, že mína trafí človeka do chrbta, ako sa to stalo Elene Radičovej na mostíku pri odbočke do Huty z Klenovskej cesty, alebo ho trafí kameň možno na vzdialenosť 50 metrov z mosta vyhodeného do vzduchu nemeckou armádou, tak ako sa to stalo Pavlovi Greksákovi.

Ruské vojská sa stále bližšie dostávali ku Kokave až bola obec oslobodená 28. januára 1945. Bývali sme na začiatku obce a v odpoludňajších hodinách, vlastne predvečerom prišli do našej pivnice ruskí vojaci, mladí fešáci mali biele ušianky, bol to veľmi reprezentačný predvoj, ženy v pivnici začali plakať a vojaci ich utešovali „..neboj mámuška vsjo budet charašo...“, muži nadšene volali „ tu sú Rusi poďme s nimi „. Vojaci si prezreli pivnicu a oznámili nám, že tu budú mať komandatúru. Ešte v ten istý večer sme sa presťahovali do susedov. Nedá mi aby som tu nespomenul jednu príhodu, otcov brat si zabudol v pivnici fotoaparát, mal taký kockový tvar podobný neskoršej flexarete. Obratom sa vrátil preň no vojaci ho už do pivnice nepustili, by sa len nebál, že ráno si ho zoberie. Keď sme sa vrátili prvá jeho cesta viedla k stĺpu za fotoaparátom, kožené púzdro viselo na stĺpe, ale prázdne. Do dnes si ho uchovávam ako pamiatku. Ten vojak nemohol ten fotoaparát uchrániť bez púzdra.

Ráno sa zosypalo z okolitých kopcov ohromné množstvo vojakov, otec odkladal asi pol litra pálenky na privítanie ale keď začal hľadať poháriky ruskí veliteľ mu vytrhol fľašu „davaj krušku“ – podaj hrnčok a pálenku si nalial a vypil. Po tej ceste až do nejakej Kokavy sa mu ani nečudujem. Nakoniec si na našom dvore zriadili kuchyňu, mama ich obsluhovali, volali ju familiárne „Maruša davaj lyžku, Maruša davaj talirku..“, určite sme sa aj my priživili.