Slávne kokavské kasíno

Dnes už asi nikoho ani nenapadne, že by niekedy mohlo byť v Kokave nad Rimavicou kasíno do ktorého sa chodili zabávať vládni prominenti I. Slovenského štátu /1939 – 1945/. Zbúraná je už aj budova Potravného družstva s dvoranou a veľkou kinosálou, ktorá bola ideálnym priestorom pre tanečné zábavy. Budova mala narušenú statiku, nie je to však dôležité ani zaujímavé. Vráťme sa ku kasínu. Rozprestieralo sa vo všetkých miestnostiach prvého poschodia s najrôznejšími hrami /v tom čase bez hracích automatov/, ale s populárnym biliardom a miestnosťami pre v tom čase veľmi populárne kartové hry. Bolo to obdobie, keď sa v kartách prehrávali majetky. Kasíno zaznamenalo pravdepodobne najväčšiu slávu počas Slovenského štátu, keď sa stávalo cieľom vysokopostavených bratislavčanov. V tomto období bola nakoniec aj takzvaná dvorana vybudovaná a na jej otvorení sa mali a aj sa osobne zúčastnili vedúci predstavitelia Slovenského štátu predseda snemu Martin Sokol a minister vlády Ferdinand Ďurčanský , časté boli aj návštevy ďalších ministrov, alebo ministerských úradníkov, najviac sa hovorilo o ministrovi – spisovateľovi Tidovi J. Gašparovi, ktorý tu nachádzal akýsi azyl pred rušnou Bratislavou, neodmysliteľnú kulisu mu tu tvorila cigánska hudba a pri každej návšteve špeciálne pre neho boli pripravené jahody v rume. Je celkom pravdepodobné, že pri tejto atmosfére dosť veľkú úlohu zohrávali vtedajší kokavskí vysokoškoláci, z pamäte spomeniem Vlada Babniča, Jana Bárdyho, troch bratov Harajovcov /Paľa, Jana a Pištu/ z Jánošikovej ulice, Paľa Greksáka , Sakáloša z námestia, ktorý sa nakoniec stal v tom čase ešte možným „večným študentom“. Môj otec Alojz Kafka pracoval v kasíne, alebo v družstve od 1. mája 1941 do 31. októbra 1942 pod vedením Laja Chorvátha a neskôr do 30. júna 1945 pod vedením Alexandra Štrbu, ale to už bol koniec vojny a spoločenské pomery sa dosť zásadne menili. Pravdepodobne so svojou činnosťou skončilo aj kasíno. Zaujímavou figúrkou bol Lajko Chorváth, jeho špecialitou bolo zhadzovanie tabúl s desatorom prikázaní zo židovskej synagógy.
Ján Výrostek a jeho vnučka Viera Handzová vo svojej knihe „Pamäť pamätí „ dosť podrobne rozoberajú najmä finančné problémy s výstavbou „dvorany“, mne sa zdá oveľa zaujímavejšia historka o premietaní filmov, teda uvedení kina, ktoré sa stalo pre okolité dediny určitou dosť veľkou atrakciou. Ako uvádza J. Výrostek zobrali si pätnásti účastníci- akcionári aj predchádzajúcej výstavby dvorany Potravného družstva ďalšiu pôžičku v miestnom Úverovom družstve vo výške 63000 Korún slovenských /škoda, že tu nie sú uvedené aj mená týchto odvážlivcov/, od kina vo Zvolene kúpili vraj takmer nový premietací stroj, vo dvorane porobili úpravy a za kinooperátora si zobrali Júliusa Bubelíniho a aby nemuseli platiť pokladníka a uvádzačov, tieto funkcie vykonávali osobne. No a potom sa to začalo, objednávali vraj iba dobré filmy a dielo sa podarilo. Kokava nad Rimavicou sa stala obcou, v ktorej sa začali premietať filmy. Na predstavenia chodili občania z Utekáča, Zlatna, Klenovca jednoducho okolie žilo atrakciou. Je to neuveriteľné, ale pôžička bola podľa J. Výrosteka za 3 roky splatená. No a aké boli bezprostredné dojmy z tejto novej technickej vymoženosti ? Ľudia si ju osvojili, hoci pri prvých premietaniach utekali z prvých rád kina, „čo keby ten vlak predsa len z toho plátna vyletel? Spomínam si na svojho strýka, ktorý tento strach nedokázal prekonať a v živote kino nenavštívil.