Sklárska oslava svetla

Sklári, ktorí žili v Kokave nad Rimavicou na rozhraní 19. a 20. storočia tvorili s ohľadom na technologické postupy výroby skla pomerne uzatvorenú komunitu. Skláreň pracovala v rokoch 1892 – 1925, ale mnohí zostali žiť v Kokave a pracovali v okolitých sklárňach na Utekáči a Zlatne. Jedným z dôležitých faktorov pre ich prácu bol dostatok denného svetla, najmä v obdobiach, keď sa začala okrem tabuľového skla aj výroba drobnejších sklenených predmetov, prípadne sa začalo zavádzať ďalšie zušľachťovanie skla brúsením a maľovaním. Bolo nepredstaviteľné aby sa táto výroba realizovala pri osvetlení napríklad kahancami, alebo neskôr petrolejovými lampami. Denného svetla bolo v zimných mesiacoch málo, dalo sa robiť 5 – 6 hodín denne. Preto bolo jarné obdobie veľmi očakávané. Sklári zaviedli úplne špecifickú oslavu. Samozrejme, že k oslave ich neviedla len radosť z dlhšieho dňa, ale jednoducho skutočnosť, že sklári veľmi radi oslavovali a nenechali si k bujarej slávnosti ujsť ani jednu príležitosť. A tak na sviatok Jozefa sa konala oslava „Pochovávanie svetla“, alebo teda kahancov, ktoré v zimnom období svetlo dodávali. Sklári sa v tento deň vyobliekali do čiernych oblekov a zhromaždili sa v sklárskej hute a z tejto pokračovali v sprievode na čele, ktorého kráčal ich predstavený. Tento niesol na dlhej žrdi zavesené kahance a najrôznejšie lampy, podobne každý člen sprievodu. Pohrebný sprievod prešiel najskôr po sklárskej osade a potom si to zamieril na cintorín. Nechýbali smútočné piesne a oplakávanie pochovávaných lampášov a kahancov. Keď prišli na cintorín kahance zakopali a niekoľko ich nechali svietiť.
No a teraz prišla najdôležitejšia časť oslavy kar, ktorý sa konal v miestnej krčme. Pilo sa možno dlhšie, ako blikali kahance na miestnom cintoríne. Na kare sa už spievali veselšie piesne a oslava sa nezaobišla bez piva a vína.
Na druhý deň sa vyoslavovaní sklári vracali v pokore na cintorín, aby si domov odniesli lampáše a kahance tak aby ich mohli znova použiť, keď sa dni začnú skracovať.