Rabovačky v Kokave nad Rimavicou počas prechodu frontu.

Moje zážitky z rabovačiek na konci druhej svetovej vojny v Kokave .Mal som síce len 7-8 rokov, ale na všetky si pamätám a osobne som sa ich zúčastnil, z niektorých mi zostali aj nejaké trofeje. Prvou takou rabovačkou bol byt J.Cangla rakúskeho riaditeľa mastencových baní. Na rabovačku som prišiel trochu neskoro, vlastne už bolo po všetkom / cestou som stretával našich susedov, ktorí si na bicykli odnášali veci napríklad periny /. Ja som pred oknami bytu ešte našiel takú malú vianočnú ozdobu/asi 5x5cm/. V priebehu času sa mi stratila. Byt vyrabovali falošní partizáni, rozstrieľali Hitlerov obraz , odviezli si potraviny a zariadenie bytu vyhádzali na ulicu. Poznámka, keď som sa v Štiavnici pýtal historikov na osud J.Cangla povedali mi, že sa stratil počas SNP. V skutočnosti ho pseudo partizáni aj s manželkou odviezli a viac ich nikto nevidel.
Druhá rabovačka bola zaujímavejšia išlo o dom vládneho komisára za Slovenského štátu Pauchlika. Dom v ktorom prevádzkoval krčmu získal arizáciou po pôvodných židovských majiteľoch. Rabovačku pravdepodobne realizovali partizáni, alebo oslobodenecké vojská. Žiaľ aj na túto rabovačku som prišiel neskoro, ale ešte som tam našiel na zemi pohodenú fotografiu starých Kokavčanov organizovaných v spoločnosti "Za tú našu slovenčinu" a tiež takú veľkú tácňu na pivo. Foto mám dodnes, rozmnožil som ho a kópie som rozdal veľa ľuďom. Najvďačnejšia sa ukázala spisovateľka pani Viera Handzová / mala na fotografii svojho starého otca J. Výrosteka / , ktorá mi poslala ďakovný list. Dobrá trofej nie?
Zaujímavá bola aj tretia rabovačka, dozvedel som sa, že vo Vlčkovej vile sú zabití ruskí vojaci, ktorí z vily viedli operáciu oslobodzovania Kokavy. Vlčkova vila bola v tom čase rozostavaná stavba na okraji obecnej hory Bohaté. Utekal som tam , no mŕtvi vojaci tam už neboli, ale zobral som si ruskú "ušianku" a utekal domov. Do dnes ma mrzí, že som si nezobral veliteľskú tašku plnú spisov čiastočne rozsypaných. Ruskú ušanku mama niekoľko razy vyprala a stala sa zaujímavou rekvizitou pre povojnové fotografie.
No a potom tu bola štvrtá udalosť, neviem ako som na tú udalosť natrafil v Novekovom kaštieli, kde práve ruskí vojaci z vežičky kaštieľa vyhadzovali knihy. Keď som tam prišiel bola ich tam veľká hromada, možno tam bol aj archív, ale čo som ja o tom v tom čase vedel. Údajne v tom čase Červená Armáda zlikvidovala v Kokave archív Forgáčovskej rodiny. Ja som si uchmatol tri knihy a bežal som domov do Huty. Môj otec, keď to videl tie knihy okamžite mi rozkázal odniesť knihy zpäť. Hodil som ich na ešte väčšiu kopu. Do dnes ma mrzí, že som ho poslúchol. Neviem aké knihy som mal v rukách ani čo sa stou hromadou kníh stalo. Ozaj by ma to veľmi zaujímalo, nikde som sa o tejto udalosti nedočítal.Roky som sa pýtal rôznych ľudí na túto udalosť a nikto mi nevedel nič o tejto udalosti povedať, už som si myslel, že je to len nejaký sen, alebo prelud. Nedávno som pozornejšie študoval knihu Pavla Spišiaka „ Kokava nad Rimavicou v období neskorého feudalizmu a kapitalizmu“ /1990/ a v úvode tejto knihy som našiel malú poznámku, dovolím si citovať : „ V marci 1945, keď už bola obec oslobodená a nebol v obci žiadny vojak, využili pokojnú atmosféru nečestní ľudia z radov miestneho obyvateľstva, ktorí z forgáčovského kaštieľa rozhádzali po mlákach v parku celý rodový archív. Tak sa stratil aj veľmi cenný v koži viazaný protokol tunajšej Panskej stolice, starý viac ako 300 rokov“, niekoľko poznámok k tejto bezprecedentnej udalosti, neviem ako sa do mojej spomienky dostala poznámka o Červenej armáde a ďalej je veľká škoda, že pán Spišiak neuviedol aj mená tých nečestných ľudí. Ďalšia poznámka z úvodu tejto knihy „Roku 1947 – 1948 dal vtedajší notár nezmyselný príkaz na zničenie staršej časti obecného archívu“, ani meno tohto notára sa v knihe nespomína, škoda. Ja si len pamätám, že v tom čase sa na Obecnom úrade povaľovali staré papiere – spisy. Bolo ich na chodbách „po kolená“.
Potom je tu jedna udalosť, v Kokave sa pohybovali aj rumunskí vojaci, no a im sa podarilo prevrátiť svoj zásobovací náklad do miestnej rieky Rimavici "pod Skalicou". Boli v tom čase takí šťastlivci, ktorým sa podarilo z pod ľadu vyloviť mäsové konzervy, niektorí našli dokonca demižón s vínom. My sme potom v lete vyťahovali z potoka míny, normálne do mínometu, mohlo ich byť možno päťdesiat. Ani sa mi veriť nechce, že sme takto riskovali.
Poslednou takou udalosťou bol začiatok päťdesiatych rokov. Zo školskej knižnice vyradili rad kníh, ktoré vtedajšiemu systému nevyhovovali. Napríklad len preto, že na nich bolo razítko so slovenským dvojkrížom. Uskladnili ich v školskej drevárni, ktorá však mala vytrhané dosky a z tadiaľ sme si knihy nosili domov. Do dnes ich mám niekoľko.