Konská pec v Bohatom.

Chov užitkových zvierat mal v Kokave iste dodrú tradíciu, široko ďaleko boli známe najmä takzvané dobytčie trhy. Spomína ich vo svojej poviedke aj svätokrížský spisovateľ Jozef Hurtík , alias J. H. Čajka, v jednej poviedke píše, že najlepšie voly boli kúpené v Kokave, čo dosvedčuje, že na dobytčí jarmok sa do Kokavy oplatilo šikovať dobytok aj desiatky kilometrov zo Svätého Kríža nad Hronom. Veľkú tradíciu malo aj povozníctvo a chov koní, navyše kone boli najdôležitejšími pomocníkmi pri prácach na poli. Čo však s takým koňom, keď uhynie? Určite aj preto bola v tridsiatych rokoch dvadsiatého storočia vybudovaná z financií Obecného úradu konská pec na spaľovanie uhynutých zvierat. Podľa zbytkov pece, ktoré sa zachovali až do šesťdesiatych rokov bola vybudovaná zo žiaruvzdorných materiálov možno bývalej sklárne a technologické zariadenie sa skladalo zo železných koľajníc s vozíkom, na ktorý sa uhynuté zviera nakladalo. Pec bola postavená v Obecnom lese na kraji Bohatého medzi Viharčovým a Slávikovým potokom, nemala žiadne zneškodňovacie zariadenie na vznikajúce plyny, ale bola tak ďaleko od obývaných domov, že nikoho neobťažovala. Ba , keď sa začínalo spaľovanie uhynutého zvieraťa omamná vôňa pečeného mäsa lákala najmä chudobnejších obyvateľov. Navyše v okolí pece bol les, ktorý dokázal aspoň čiastočne eliminovať vznikajúce škodlivé splodiny horenia.
Ešte v šesťdesiatych rokoch bola pec polozbúraná a mala veľkosť okolo 6 krát 3 metre, postupne si však chamtiví ľudia materiál rozvláčili a dnes niet po konskej peci ani stopy. Myslím si, že na svoju dobu to bolo dobré hygienické zariadenie, ktoré hociktorá z okolitých obcí nemala.