Obilné mlyny na dedinách v severozápadnom Malohonte a severnom Novohrade so zameraním na osady, ktoré v minulosti patrili do katastra obce Kokava nad Rimavicou

          Ing. Juraj Laššák

            V minulosti bol takmer v každej dedine obilný mlyn na vodný pohon. Prvý takýto mlyn na Slovensku o ktorom je písomný doklad je z r. 1135 a nachádzal sa v dedine Pavlova patriacej kláštoru v Bzovíku neďaleko Krupiny. Mlyny dávali stavať zemepáni a mlynárom ich len prenajímali (árendovali) na dohodnutú dobu a dohodnutú sumu. Po skončení nájomného obdobia zemepán vyhlásil ponuku na árendu do ktorej sa mohol prihlásiť aj dovtedajší árendátor. V ponuke uviedol koľko za prenájom chce. Ten kto si chcel mlyn prenajať musel sa zaviazať, že mu dohodnutú sumu bude splácať obvykle v štvrťročných splátkach a o mlyn sa bude náležite starať.  Ak bolo uchádzačov viac mlyn prenajal tomu kto ponúkol najviac.

            Vodný mlyn sa skladal z troch hlavných častí: Z hnacej, prevodovej a pracovnej. Hnaciu časť tvorili stavebné objekty na presmerovanie vody od riečneho toku (hať, resp. zdrž), prívodný kanál (odrážka), náhon na vodné koleso (žľab), vodné koleso, odvod vody od vodného kolesa a obtokový kanál. Prevodovú časť  tvoril hriadeľ vodného kolesa a remeňové (neskôr ozubené) prevody z tohto hriadeľ po vrchný kameň mlynskej stolice. Mlynská stolica v starších mlynoch bola tvorení dvoma nad sebou uloženými kameňmi v tvare kolesa. Spodný kameň bol pevný horný poháňaný cez prevody od vodného kolesa. V mlynoch stavaných v 2. polovici 19. storočia boli už mlynské stolice tvorené 2 valcami.

           V tomto článku budú postupne uvádzané mlyny, ktoré sa sa nachádzali v osadách katasrra obce Kokava nad Rimavicou.

            Šoltýska

Existencia obilného mlyna na Šoltýske je zdokumentovaná už v súpise z roku 1802, t. j. 6 rokov po oficiálnom založení dediny. Je uvedený v Topografickom popise Malohontu, ktorý pre vládu vo Viedni po latinský vyhotovil Emericus Rakssanyi de Eadem. Kópia tohto popisu sa nachádza v Štátnom archíve v Banskej Bystrici. Mlyn sa spomína aj vo farskej kronike História Dómus z roku 1816, napísanej po latinsky, ktorú začal písať v poradí druhy šoltýsky farár Ján Kovarík. Podľa záznamu v tejto kronike bol v tom roku mlynárom Jakub Tirala. Či bol on aj prvým mlynárom v ňom čaká ešte na preskúmanie. V roku 1827 už bol v ňom mlynárom Tomáš Kurák, ktorý pochádzal z Oravskej Lesnej (Erdötka). Šoltýsky mlyn bol kamenný a nachádzal sa pod dedinou, blízko sútoku 2 potokov. Potoka od Ďubákova a potoka od Šoltýsky.

Poslednými mlynármi v šoltýskom mlyne boli príslušníci rodiny Švantnerovej. Venceslav Švantner prišiel z mlyna v Ďubákove. Jeho syn Michal odkúpil na začiatku 20. st. mlyn od Alberta Duba, ktorý ho kúpil od Alžbety Forgáčovej, vdove po Júliusovi Forgáčovi. Starý otec Júliusa Forgáča menom Anton založil dedinu Šoltýska a s najväčšou pravdepodobnosťou to bol on, kto dal mlyn postaviť. Voda počas veľkej búrky, ktorá postihla okolie v lete r. 1927, poškodila aj mlyn a preto ho Michal Švantner musel opraviť a pri tejto príležitosti urobil náhon na vodné koleso z oboch potokov. Mlyn zanikol po 2. sv. vojne.

Ďubákovo

Mlyn na Ďubákove sa nachádzal pod dedinou. Ešte aj v súčasnosti je lokalita poniže Ďubákova v katastrálnej mape v Poltári označená Pod mlynom. V roku 1815 bol mlynárom v Ďubákove Pisoň Juraj pôvodom zo Šoltýsky. V roku 1824 sa pri zápise sobáša 16 r. dcéry Márie a Štefana Kapráľa uvádza ako mlynár na Ďubákove Ondrej Kurák.  Pochádzal z obce Sihelné na Orave. Neskôr (1865-1868) bol mlynárom na Ďubákove aj Venceslav Švantner, otec Michala šoltýskeho mlynára. Mlynárov menom Kurák môžeme vypátrať v tom čase aj v iných mlynoch na okolí. Ďalším bol Jozef Kurák, ktorý bol mlynárom v Ipli. 

Ipeľský mlyn vo Vlčove, nenachádza sa v katastri obce Kokava nad Rimaviciu

Ipeľský mlyn sa nachádzal po ľavej strane cesty od Vlčova. Dom mlynára stál ešte po 2. svetovej vojne. Bol v ňom obchod v ktorom predávala pani Veberová, manželka Jozefa Vebera sklára z Vlčova a matka Vojtecha (Bélu) Vebera, huslistu a bubeníka v ipeľskej hudobnej skupine, ktorá bola na okolí populárna v 70. a 80. rokoch 20.st. V roku 1872 bol mlynárom v Ipli Ján Šrajner, ktorý mal za manželku Máriu Hedvigovú zo Šoltýsky.

Polianky

Ďalší mlyn na vodný pohon z blízkeho okolia bol kamenný mlyn na Poliankach. Bol situovaný za riekou Ipeľ po ľavej strane cesty od Látok smerom na Kokavu nad Rim. a Málinec. Z kamenných mlynov, ktoré tu popisujem bol jediný, ktorý sa zachoval až do začiatku 21. storočia. Žiaľ, keď sa posledná majiteľka odsťahovala k dcére do Poltára mlyn niekto podpálil počas silvestrovskej noci v roku 2008. Nový majiteľ pozemku v roku 2010 pozostatky múrov z mlyna zrovnal s okolím.

             Polianky (Vyšné a Nižné) ako dedina vznikali hneď v prvých rokoch 19. storočia. Aj tu boli mlynármi príslušníci rodiny Kurákovej. Prvého som objavil Adalberta (Vojtecha) Kuráka. Po ňom Ondrej Kurák. V neskoršom období (1858-1963) tu bol  mlynárom Venceslav Švantner, ktorého som už spomínal v súvislosti s mlynom na Ďubákove a Šoltýske. 

            Lom nad Rimavicou

V minulosti stál vodný mlyn aj pod Lomom nad Rimavicou v katastri obce Drábsko na lokalite, ktorá sa v dnešných časoch volá Dolina. Lokalita sa v dobových matričných zápisoch uvádza ako Homolčan Patak. Prvými mlynármi tu boli príslušníci rodiny Cuprovej. Po roku 1820 Matej Cuper (manželka Katarína Kurák) neskôr Ján Cuper (1837).

Látky

Aj vodný mlyn na Látkach mal tiež v prenájme príslušník rodiny Kurákovej menom Ignác koncom 1. polovice 19. stor. Po ňom tu bol mlynárom Ján Gurszký (rím. kat matrika krstených Detvianska Huta 28. 7.1858, aj 18.6.1861). Poslednými majiteľmi mlyna boli príslušníci rodiny Jamnickej. Ján Jamnický mal za manželku Elenu Švantnerovú (*1903,+ 1971),dcéru šoltýskeho mlynára Michala Švantnera.

           Kokava nad Rimavicou

         Prvý mlyn v Kokave nad Rim. je zdokumentovaný už v r. 1470. Postavila ho rodina Šoltýsovcov, ktorá ho vlastnila mnoho rokov. Ešte v roku 1596 bol jeho vlastníkom kokavský richtár Juraj Šoltýs. Počas panovania Márie Terézie už boli v Kokave v roku 1769 spísané 2 zemepanské mlyny. Zachovali sa až do dnešných dni, aj keď sú už mimo prevádzku. Stálo by za preskúmanie, kedy boli prerobené z kamenných na valcové. Jeden stoji v blízkosti farskej budovy pod evanjelickým kostolom. Posledným mlynárom v ňom bol Pavel Zajac. Druhý – vyšný mlyn, stoji v hornej časti obce po ľavej strane cesty smerom na Utekáč. Jeho vlastníkom bola Pastvová účastinná spoločnosť, ktorá ho dala do prenájmu Jozefovi Klimovi. Podľa spomínania starších posledným mlynár v ňom sa volal Ján Kapura.

Na rieke Ipeľ bol na vodný pohon aj mlyn v Hámri (Chmelnej), v ktorom je zdokumentovaný v roku 1858 – 1860 Štefan Fačka pôvodom z Ďubákova. Posledným vlastníkom bola rodina Šimková.
           Málinec, nepatrí do katastra obce Kokave nad Rimavicou

V Málinci boli dva mlyny. Z toho jeden v Samoterči na ľavej strane rieky Ipeľ. V rokoch 1846 až 1849 bol mlynárom v Málinci Štefan Fačka pôvodom z Ďubákova. V rím. kat. kostole v Brezničke krstili manželia Fačkovci dcéru Máriu (*19.10.1846) a syna Jána (*12.6.1848, +4.4.1849). V Samoterči bol  mlynárom Ondrej Kaldrovič (krstil s manž. Zuzanou v Brezničke syna Jána 12.5.1848 a 18.11.1850 dcéru Máriu) neskôr Ján Kaldrovič. V roku 1872 zomrel mlynár Michal Zéthy.

Väčšina mlynov, ktoré prežili až do druhej polovice 20. storočia začali po roku 1950 upadať, pretože zákon o zrušení živnosti, ktorý vydala komunistická vláda Kl. Gottwalda, zakázal prevádzkovanie súkromných mlynov a tým zaniklo aj mlynárske remeslo na dedinách.