Ondrej Kišš, baník, vyhľadávač mastenca,vedúci bane v Kokave a možno prvý odborový funkcionár v kokavských mastencových baniach

Epizoda z kokavského mastencového baníctva, keď sme ako deti každý deň  stretávali v Hute baníka Ondreja Kišša pri ceste do bane v Bohatom, večer keď sa vracal už mu cestu osvetľovala nerozlučná karbidka, postupne sa na neho napájali ďalší baníci....

Ondrej Kišš v slávnostnej baníckej uniforme a štátnym vyznamenaním "Rad červenej hviezdy práce" z roku 1959

   Od dcéry po vojne vedúceho úseku mastencových baní v Kokave nad Rimavicou pána Ondreja Kišša Lenky Gibaľovej-Kiššovej som získal niektoré archívne úradné dokumenty z obdobia rokov 1946 - 1948, teda prechodného obdobia po druhej svetovej vojne. Samotný O. Kišš bol zamestnancom mastencových baní od roku 1937 do roku 1962 s prerušením pri účasti v SNP a potom 8 mesiacov trvajúceho pobytu v koncentračnom tábore. Z písomných dokladov vyplýva, že O. Kišš bol priamo riadený Ing. Vojtechom Rástockým.  K objaveniu mastenca v lokalitách Bohaté a Sinec najviac prispel práve Ing. Vojtech Rástocký (1885-1966), rodák z Hnúšte absolvent Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorý sa po získaní bohatých praktických skúseností v zahraničí  začal intenzívne venovať prospektorskej činnosti, teda vyhľadávaniu rudných a nerudných ložísk najmä vo Veporských vrchoch, Ing. Vojtech Rástocký v tomto období viedol firmu Kiwish a spol. Kokava nad Rimavicou,  a niektoré dopisy zo spomínaného archívu ukazujú na veľmi intenzívnu spoluprácu s O. Kiššom zachytenú napr. v  korešpondencii so „ Zväzom baníkov Slovenska“,  tak v liste zo 4. 7. 1946 upozorňuje spomínaný Sväz ....že od júna bola zrušená daňová povinnosť pre baníkov za prácu nad výkon, v ďalšom je výzva na pripojenie sa všetkých slovenských baníkov k celospoločenskej podpore vlády Národného frontu prostredníctvom odpracovania národnej smeny. Opatrenie na zníženie dane nebolo však také jednoduché, ďalšie dopisy vysvetľujú dosť zložitý postup výpočtu dane. Zaujímavejší je dopis od Ing. Rástockého aby p. Kišš zobral do práce dvoch baníkov Jána Badinku a Pavla Bavalu, tak aby mohli pracovať v kokavských baniach, list je datovaný 6. 10. 1946, následne v urgenčnom ručne písanom liste sa už uvádza, že Pavel Bavala a Ján Badinka vedia kde sa nachádza biely mastenec a že tam treba  začať dolovať.

 O sociálnej situácii hovorí list zo 14. februára 1947, kde Ing. Rástocký odoslal prilepšovacie potraviny pre troch baníkov v dávkach na jednu osobu 0,5 kg cukru, 0,2 kg soli, 2 kg cestovín, 2,1 kg chlebovej múky a 2 kg tuku. Cena bola 127,50 Kčs. Tento dopis som si dovolil uviesť z dôvodu zvýraznenia sociálnej situácie, ale aj preto, že  máme podklad o počte pracovníkov v tomto kritickom už povojnovom období podľa tohto dopisu na ktorom je podpísaný Ing. Rástocký. Prilepšovacia dávka bola zaslaná pre troch pracovníkov a asi toľko pracovníkov tu aj pracovalo.

   Ďalší dopis so závažnejším obsahom je z 13. marca 1947, zaslala ho miestna skupina Zväzu baníkov Slovenska v Kokave nad Rimavicou Zväzu baníkov Slovenska v Bratislave, ktorý bol obratom zaslaný na Povereníctvo priemyslu a obchodu „s cieľom vyšetrenia a vykonania nápravy“. Tento doklad ukazuje na rad bolestí, ktoré v tom čase kokavskí baníci mali, nebolo ich v skutočnosti veľa, práve v tejto sťažnosti uvádzajú, že prácu má len 6 baníkov a pred vojnou pracovalo v bani 30-40 ľudí. Hlavná sťažnosť je však zameraná na skutočnosť, že ich materský podnik s ktorým boli daný pod národnú správu „macošsky“ odstrkuje, nestará sa o to aby sa práca rozhýbala, stará sa len o podnik v Hnúšti, suroviny je tu dostatok ale preto, že tu nie je mlyn ťažba stojí, voziť vyťažený mastenec do Hnúšte by bolo nerentabilné. Žiadajú o finančnú a technickú pomoc vo vedení aby sa ich podnik dostal do predvojnového chodu.

Ďeň baníkov v Hnúšti 1959, prvý odľava Ondrej Kišš

 Upozorňujú, že ak nebude z čoho financovať údržbu baní, tieto sa môžu zasypať za čo nechcú niesť zodpovednosť. Dopis podpísal Ondrej Kišš. Stav kokavských baní bol teda ozaj viac ako dva roky po vojne neutešený. Ďalšou veľmi zaujímavou epizódou z tohto obdobia je žiadosť vedenia oboch podnikov pod národnou správou a osadenstva podnikov na združstevnenie firiem a ich spojenie. Celkom zaujímavé sú argumenty, v ktorých je vyzdvihovaná osobnosť Ing. V. Rástockého, kde sa uvádza, že mastencové bane v tejto lokalite otvoril a venoval im celý život, zisk však z týchto baní mali cudzinci, ktorí ťažili z týchto nerastov. Ing. V. Rástocký by toto družstvo viedol mal by v ňom kapitálovú účasť, tvoriace družstvo by malo základný kapitál 1 milión korún, účastníci – podielnici by boli aj všetci zamestnanci a majitelia pozemkov, už existuje aj bankový prísľub na pôžičku 500 tisíc korún. Podľa žiadosti bol veľmi dobre zaistený odbyt mastenca, hlavne do zahraničia čo by malo vytvoriť dobré podmienky pre rozvoj závodu. Žiadosť bola podaná 15. júla 1946, podpísal ju Národný správca  Ing. V. Rástocký a zástupcovia  odborovej organizácie /nečitateľné popisy/. Už 30. júla však odišla zamietavá odpoveď z Bratislavy v tom zmysle že podniky, ktoré sa zaoberajú ťažbou nerastov, ktoré majú byť zaradené do banského regálu majú byť podľa spomínaného Dekrétu znárodnené a tak ani dočasné združstevnenie nemôže buť povolené.

Pridať popis. máj 1959 v Hnúšti,  tam sa zúčastňovali osláv aj kokavskí baníci.