Basketbal v Kokave nad Rimavicou pred 50 rokmi /spomienka riaditeľa školy Ondreja Ňuňuka/

Starší žiaci tento šport v Kokave nad Rimavicou netrénovali /ja som tu chodil do školy v rokoch 1943-1952/ a keďže škola nemala telocvičňu basketbal sa nenacvičoval. Iná bola situácia v šesťdesiatych rokoch, v roku 1964 sa žiaci ZDŠ / Základnej deväťročnej školy / Kokava n/Rim.  zúčastnili na Veľkonočnom medzinárodnom basketbalovom turnaji v Košiciach. Na tom, že naši žiaci boli schopní konkurovať v niektorých kolektívnych športoch iným školám okresu, kraja a občas aj vyššie, mal zásluhu nový mladý kolega p. Janko Hruška z Klenovca, ktorý pôsobil na kokavskej škole 25 rokov. Na Vysokej škole hrával basketbal a tak aj na ZDŠ rád odovzdával skúsenosti mladej generácii. Keď v školskom roku 1963/64 viedol deviatakov v uvedenom športe, nie raz sa vyslovil pochvalne, ako sa mu darí, akí sú disciplinovaní a ako rýchlo napredujú vo výkonnosti. Totiž, jednej deviatej triede (IX.B) som bol v tom čase triednym učiteľom.

Raz som celkom nečakane natrafil v Pionierskych novinách na článok, v ktorom boli informácie o basketbalovom turnaji v Košiciach. Neváhal som napísať dotaz, ako by sa dalo na turnaj prihlásiť. Odpoveď prišla nečakane rýchlo, že možnosť ešte je, ale aby sme zvážili účasť, nakoľko si tam pozývajú družstvá, ktoré majú už patričnú úroveň a uviedli Budapešť, rumunský Cluj, poľský Rzeszow, z českých škôl Prahu, Hradec Králové či Brno ... samozrejme, nie všetky naraz. Prvého som informoval p. J. Hrušku, on najlepšie poznal schopnosti chlapcov. Súhlasil s účasťou. Potom som o všetkom oboznámil aj p. riaditeľa J. Šimegha. Aj on dal súhlas. Až nakoniec som chlapcom, ktorí hrali za školu, len tak nadhodil, čo keby sme sa prihlásili na turnaj do Košíc. Všetci boli za!

Tréner p. J. Hruška pridal hodiny tréningu. Všetko sa zdalo bezproblémové, až jedného dňa, asi 2 týždne pred turnajom, prišiel kolega Hruška za mnou, že on do Košíc nebude môcť ísť! „Vieš, keď by som chcel osobne byť na vlastných zásnubách!“ Odvolať účasť na turnaji, to by ťažko niesli aj chlapci.

Potom mi J. Hruška uviedol, že ja mám byť náhrada: „Poznáš najlepšie väčšinu hráčov, až 6 je z Tvojej triedy. V 6. triede si ich učil aj telocvik, kde boli ich začiatky aj v basketbale, občas si sa objavil aj na tréningu ...“ Čo som mal robiť, súhlasil som. Na posledných tréningoch som bol prítomný aj ja. Prízvukoval mi, kto tvorí základnú päťku (všetci boli z mojej triedy).

Asi tri dni pred turnajom, na jednom z posledných tréningov, sa zrazil jeden z našich najlepšie brániacich hráčov, I. Túnyi, s protihráčom, následne narazil do nekrytého rebrového radiátora, udrel si holennú kosť a odkrýval domov. Na druhý deň som zvedavo čakal, kedy sa objaví. Po chvíli som ho zbadal ako kráča do telocvične. Zvolal som za ním: „Kam ideš a čo robí noha?“ Odpovedal: „Idem sa pozrieť, či som veľmi nepoškodil radiátor. Noha? Nekrívam!“

V posledných dňoch som dojednal u riaditeľa školy, aby okrem mňa išla ešte jedna dospelá osoba. Jeden bude zodpovedný za žiakov, druhý má na starosti kontakty s usporiadateľmi, s vedením turnaja a pod. Na túto úlohu sa podujal sám p. riaditeľ J. Šimegh. Cestovali sme vlakom. Na chlapcoch bolo vidieť určitú predzápasovú nervozitu. Na Košickej stanici po príchode rýchlika vítal staničný rozhlas mladých športovcov z Kokavy nad Rimavicou.

V popoludňajších hodinách sme sa veľmi chceli dostať do telocvične či haly, kde sa bude hrať. Žiaľ, nedostali sme sa tam. Chceli sme vidieť aká veľká je hracia plocha. Ráno pred zápasom sme to už vedeli. Škoda, že sme si nemohli ísť zatrénovať streľbu, hrávali a trénovali sme len v menšej kokavskej telocvični.

Basketbalisti ZDŠ Kokava nad Rimavicou pred odchodom na medzinárodný basketbalový turnaj do Košíc. V prvom rade zľava: Branislav Severíni, Jozef Šimegh ml., v druhom rade zľava Ján Gergeľ-Badinka, Peter Beracko, Jozef Hazlinger, v treťom rade zľava Igor Túnyi, Dušan Jágerský, Pavel Piliarik,

vo štvrtom rade zľava Jozef Šimegh st. riaditeľ, Viliam Gálus, Pavel Páleš. Chýba učiteľ Ondrej Ňuňuk, ktorý fotografoval. Snímka je urobená pred vchodom do budovy ZDŠ.

Našim prvým súperom na turnaji boli chlapci VSS Košice, ktorí v tejto hale trénovali i hrávali. Nejaké percento tvorila aj „nováčikovská daň“ a nakoniec, nejaké percento prehry padlo aj na mňa, keď som nečakane musel byť zastupujúcim učiťeľa-trénera. A tak hladká prehra bola skutočnosťou. Výsledok neuvádzam, jednoducho  si ho už nepamätám a písomné záznamy mala škola, resp. riaditeľ.

Druhým súperom boli chlapci Domu pionierov Košice. Bol to prakticky výber košických škôl, kde mal tréner veľký výber podľa potreby, skúseného trénera a výšková prevaha bola zrejmá. Po našej prehre s VSS Košice nás zrejme považovali za súpera, s ktorým dosiahnu rekordný výsledok a chystali sa na veľký tlak v úvodných minútach. Preto som chcel od chlapcov nedať sa strhnúť k bezhlavému behaniu, ale podržať loptu, poprihrávať si ju, pokúsiť sa smelo o nejaké nacvičené finty, proste, súpera vyviesť z tempa. Celý prvý polčas sa to darilo a v polčase viedli iba o dva koše! Nechápali to. V druhom polčase, vďaka vyrovnanosti všetkých hráčov, náš odpor tak nevzdoroval a aj v tomto zápase sme prehrali, ale sme hrali oveľa lepšie ako v zápase prvom.

  Tretím súperom bolo družstvo Domu pionierov Praha v zápase o tretie miesto na turnaji. Videl som u chlapcov, že ani dve prehry s košickými súpermi im nezobrali chuť do hry a poraziť družstvo Prahy a hlavne zahrať tak ako sú schopní, ich motivovalo. Pražáci mali medzi sebou najvyššieho hráča turnaja, preto na našej strane viac striedal náš najvyšší hráč J. Šimegh ml. Od začiatku zápasu sme boli vo vedení, ktoré naši chlapci udržali do konca. Myslím, že konečný výsledok bol 27:23. Radosť z víťazstva bola veľká. Porazili sme Prahu!!! V tomto zápase naše družstvo ukázalo v čom je jeho sila a krása. Pamätám sa ako jedna mladá diváčka zvolala: „Jej, ako klamú očami“ (to keď súper nevedel vystihnúť smer lopty, keď náš hráč vhadzoval loptu z autu, alebo prihrával).

Posledný zápas s Prahou napravil zlý dojem z prvého zápasu aj u usporiadateľov a pri rozlúčke padli posledné slová: „Aj o rok budete vítaní!“ Skutočne, o rok i o dva cestovali žiaci našej školy na tento turnaj (už s kolegom Hruškom). Po oba roky skončili na treťom mieste!!!