Ako sa naša Kafkovská rodina stala „krstnými“ pre väčšinu kokavských Cigáňov

Mladé dievča je Anna Kafková /1893-1969/ so svojou matkou Juditou Trhanovou Galica /1862- ?/ a synom Alojzom /1912-1988/

    Moja stará mama z Kafkovskej strany bola Anna Kafková Rusnáková , dcéra sklárskeho  majstra Eduarda Rusnáka /1864-1902/ a Judity Trhanovej Galica rodáčky z Kokavy. Hneď úvodom treba povedať, že tejto dvojici sa nedarilo mať potomka a tak čo mohli v tom čase lepšie urobiť, ako navštíviť vešticu. Táto mala pre nich dobrú správu.

Rodný a krstný list Anny Kafkovej

     Veštica predpovedala  mojim prastarým rodičom, že sa im narodí dievča, ale aby dievča prežilo musia v tom momente ako sa dieťa narodí pozvať za krstného otca človeka, ktorého prvého stretnú na ulici. Moja stará mama sa narodila skoro ráno pravdepodobne za dramatických okolností, lebo v ten istý deň bola aj riadne pokrstená . V to ráno vyšiel na ulicu prastarý otec Eduard, ulica však bola prázdna len v diaľke bolo vidieť Cigáňov, ktorí sa vracali domov z muziky. Jedného z nich pozval za krstného otca a jeho manželku za krstnú mamu.

    Krstným otcom sa stal najslávnejší kokavský huslista Ondrej Radič /1859- 1923/ a krstnou mamou jeho manželka Terézia Radičová, pre zaujímavosť uvádzam jeho životopis rukopis od Pavla Haluku, ktorý pripravuje na publikovanie. Je to zaujímavé čítanie.

    Anne Kafkovej /1893-1969/ už počatie potomkov také problémy nerobilo, porodila 11 detí, z toho 2 krát dvojičky. Žiaľ do veku dospelosti sa dožilo, len 6 detí.

     Od tých čias boli Kafkovci pre každého kokavského Cigáňa „krstní“, tradovalo sa to ešte niekoľko generácií.

  Životopis Ondreja Radiča podľa rukopisu Pavla Haluku

RADIČ I., Ondrej ­ 20.2.1859 Kokava nad Rimavicou V 29.7.1923 Kokava nad Rimavicou - Hudobný skladateľ, primáš cimbalovej hudby

       Slávny kokavský primáš Ondrej Radič sa narodil v Kokave nad Rimavicou 20. februára 1859, krstní rodičia boli Koloman Knöpfler študent a Mária Doležalová obaja pochádzali z vážených kokavských rodín. Otec Samuel Radič muzikant, matka Mária rod. Horváthová. Mal 10 súrodencov, z ktorých 6 umrelo v mladom veku.

            Pretože ani človek s veľkým talentom sa nemôže stať vynikajúcim muzikantom bez dlhej a tvrdej prípravy, môžeme predpokladať, že aj otec Ondreja, Samuel III. Radič musel byť dobrým muzikantom a zároveň aj dobrým a náročným učiteľom svojho syna.

       Ondrej I. Radič podobne ako jeho otec sa dvakrát oženil. S prvou manželkou Teréziou Cibuľovou (27.5.1964-18.2.1909) mal 14 detí, z ktorých 9 umrelo v mladom veku. Z prvého manželstva mal s Cibuľovou Teréziou mal troch synov Dezidera, Vojtecha III. (9.4.1899-?), Samuela a dcéry Rozáliu, a Julianu. Ani jeden z chlapcov však v hudbe nevynikal. Z druhou manželkou sedliačkou Máriou Piškátorovou-Bijacovskou (20.4.1891-3.4.1934) mal 5 detí, z ktorých 2 umreli v mladom veku. Na žive ostali dve dcéry a syn. Najstaršia Margita (13.1.1915-5.3.2003) žila v Kokave nad Rimavicou ako družka, neskôr manželka, zmrzlinára Fetiša Ramadanoviča - Habeša, mladšia Irena (14.4.1917-25.6.1973) žila v Čechách, potom po výdaji za Juraja Tomšíka žila v Kokave. Najmladší syn Ján emigroval v roku 1948 do Nemecka. Ondrej Radič zomrel v Kokave nad Rimavicou 29. júla 1923, na TBC. Pohreb mal slávny, aký Kokavčania do tých čias ani nevideli, ani nepamätali. Na poslednej ceste ho vyprevádzalo nielen veľké množstvo ľudí, ale i viac ako 40 hudobníkov Rómov zo širokého okolia, medzi ktorými boli aj viacerí jeho bývalí žiaci. Títo všetci spoločne hrali smútočné rómske melódie bez prestávky od jeho domu v záhrade pod Kohútovskym až k jeho hrobu na cintoríne.

       Ondrej Radič bol koncom 19. a začiatkom 20. storočia výraznou muzikantskou osobnosťou, ľudovým umelcom. Hudbu študoval v Debrecíne a Pešti. So svojou „cigánskou bandou“ v zložení : primáš- 1. husle, 2. husle, viola-bráč, kontrabas-barboráš a cimbal, hrával nielen na zábavách kokavskej spoločenskej smotánky, ale ešte častejšie na sedliackych svadbách. Keď už mal svoju „bandu“ dobre zohratú, púšťal sa s ňou i na „vandrovky“. Čoskoro sa stal známym nielen v kaviarňach a kasínach v Budapešti, ale i vo Viedni, ba údajne i v Kyjeve a v Krakove. Za polročného pobytu v Budapešti sa oboznámil s formami novouhorskej piesne a po návrate domov ich použil vo svojej hudobnej tvorbe. Ako príklad možno uviesť durmolovú pieseň Dobrý večer frajerôčka moja. Vznikla v Kokave a prelínajú sa v nej maďarské hudobné prvky s domácimi a cigánskymi. Z ďalšieho polročného pobytu vo vtedajšej valčíkovej Viedni priniesol domov niekoľko vlastných skladieb, ktoré sa svojim zložením podobajú barokovým skladbám, možno v nich poznávať ale úplne svojský štýl ich tvorcu.

       Z Viedne si priniesol aj známi Radič-Walz- Radičov valčík i niekoľko svojich čardášov. Ale dobrá kaviarenská kapela musela okrem módnej tanečnej hudby ovládať i klasickú muziku a tak primáš Ondrej Radič musel z klavírnych partitúr robiť inštrumentálne úpravy, čo mu pomohlo zdokonaliť sa v harmonických úpravách. Pri svojich návratoch na ľudových svadbách, vďaka svojej vynikajúcej hudobnej pamäti, preberal všetky ľudové melódie a hneď ich aj hudobne dotváral bez narušenia ich pôvodného ľudového jadra.

       jeho žiaka a synovca Vojtecha Radiča, neubránime sa hlbokému dojmu. Keď po prvom prefúknutí fujary, ktoré vo Vrchárskej nálade vyznieva ako výkrik, začnú sa chvieť, vlniť tklivé tóny hovoriace o clivej samote pastiera a jeho túžbach, ako by sme s pozadia tónov zreteľne počuli i cinkanie spiežovcov oviec, šum vánku v korunách stromov, zurčanie bystriny v tesnom údolí i jemné echo fujary vracajúce sa z náprotivných úbočí. Niet kokavského rodáka, ktorého by melódia Vrchárskej nálady, keď ju počuje, nechala chladným, ľahostajným. Akoby sa v nej naraz, v jednom bode, stretli v dokonalom harmonickom súlade citov autor, interpret a poslucháč. A v tom sa prejavuje veľké hudobné umenie Ondreja Radiča.

       Kokavský prostý sedliacky ľud si jeho hudobné interpretácie ľudových piesni natoľko obľúbil, že s hrou iných cigánskych hudobných skupín, keď sa pokúšali hrať kokavské piesne a melódie už nikdy nebol spokojný, tvrdiac, že to vraj „nie je ono“. To svedčí o tom, že vďaka Ondrejovi Radičovi sa Kokavčanom stali ich ľudové piesne a melódie priam srdcovou záležitosťou a ich obľuba nezanikla ani v modernom 20. storočí.

       Pokračovateľom Ondreja I. Radiča sa nestal ani jeden z jeho synov, ale vnuk jeho brata Samuela IV. Radiča dobrý a talentovaný žiak Vojtech IV. Radič  (28.7.1904-16.5.1966), známy ako Béla Radič, ktorý po jeho smrti prevzal primášsky sláčik, muzikantský cit a lásku k ľudovej kokavskej piesni.