Svadobná fotografia posledného riaditeľa tabuľovej sklárne v Kokave nad Rimavicou

  Skrátený životopis je spracovaný  z materiálov pripravovanej publikácie Pavla Haluku „Lexikon osobností so vzťahom k obci Kokava nad Rimavicou“

 

Emília Hoglová a Emil Gavallér  v roku 1906 v Kokave nad Rimavicou

Emil Gavallér /1882-1948/sa narodil v Utekáči ako syn sklára Jána Gavalléra a Anny, rodenej Haásovej. Bol dva krát ženatý. V tomto článku predstavujem fotografiu s prvou manželkou Emíliou, rod. Hóglová (1885-1913) sobáš uzavreli 23.09.1906 v Kokave. S prvou manželkou mal dcéry Otíliu Jolanu. Druhá manželka mu bola Margita Jolana, rod. Fábriová, s ktorou mali spolu šesť detí: Vilma Viola, Eugen Viktor-Pubo fotograf, ľudový advokát, Ernest-Cico obchodník; Eva Magdaléna, vydatá Záziková, Anna vydatá Weiterschützová; Gabriela, vydatá Jakabšicová, Ida Kornélia , vydatá Cmarová;

      V ďalšej časti Pavel Haluka cituje: „Po ukončení základnej školy v rodisku, navštevoval strednú školu v Budapešti, ktorú ukončil maturitou v roku 1899. Začal pracovať ako sklár, postupne sa stal vedúcim a riaditeľom Tabuľovej sklárne v Kokave nad Rimavicou. V marci 1920, ako riaditeľ sklárne v správe uviedol, že Tabuľová továreň v Kokave nad Rimavicou začala prevádzku v roku 1888. Za jeho vedenia bola skláreň v roku 1926 zatvorená, sklári sa väčšinou z Kokavy odsťahovali za prácou do zahraničia. /Kafkovská rodina zamierila do Trebušian na Podkarpatskej Rusi, situácia tam však nebola dobrá s prácou a výplatami, tak išli ďalej a po troch mesiacoch  zakotvili v maďarskej sklárni v Zágyvapalfalve pri Šalgotariane /okolo rokov 1929-1932/. V časoch keď sa tu začali priostrovať maďarizačné snahy pomaďarčiť deti a podmienky pre sklárov sa zhoršovali Richard Kafka  zorganizoval štrajk a deň pred zatknutím ušiel ilegálne cez hranicu, následne opustila Zágyvapalfalvu aj skoro celá kafkovská rodina. Vrátili sa do Kokavy. Časť rodiny pod menami Kastl a Márty tu zostala a žiaľ nemáme s nimi žiadne styky/

      Majitelia sklárne v Kokave nad Rimavicou „Akciová Spoločnosť Sporiteľní a úverovej banky v Lučenci“ už v roku 1919 chceli zatvoriť závod. Pracovalo tam 100 sklárskych robotníkov (so 465 rodinnými príslušníkmi). Vo februári závod strhol robotníkom 15 % zo mzdy s tým, že bude robotníctvo zásobovať potravinami. Ale naopak, ešte viac ich vykorisťoval predražovaním potravinových článkov. Dňa 3.5.1919 dostal riaditeľ továrne Emil Gavallér (Kavalíř) z vedenia firmy nariadenie „by pece ihned vyhasnouti nechal a práce zastavil“. Skláreň pritom bola zabezpečená všetkými zásobami na výrobu skla, na sklade mala 30 vagónov už zabaleného skla, ktoré sa nevyvážalo, „a to tím účelem, by mohlo sa úřadům dokázat, že nemají odbyt na tovary“. Spor skončil víťazstvom robotníctva a v druhej polovici mája 1919 Gustáv Klusáček oznámil Služnovskému úradu v Hnúšti, že „je fabrika v behu a s robotníci se dokonal“. Podľa výročnej správy župana dr. Jána Jesenského na zasadnutí župného správneho výboru v marci 1922 v Rimavskej Sobote, bolo v roku 1921 v kokavskej sklárni zamestnaných 110 pracovníkov. (Skláreň Utekáč zamestnávala v tomto roku 482 pracovníkov.)

      Emil Gavallér zomrel 03.05.1948 v Kokave na reumu, pochovaný bol 06.05.1948 v kokavskom cintoríne.“

   Nedá mi aby som niečo nenapísal  k ďalšiemu životu posledného riaditeľa najväčšej sklárne v Uhorsku. Riaditeľ Emil Gavallér si žil na dolnej šalande /medzi Jirsovcami a Struhárikovcami/ v Kokave nad Rimavicou tak ako ostatní sklári, bola to skoro absolútna chudoba. Pamätám si pána Gavalléra, raz vyšiel na ulicu ako šľachtic, inokedy som ho videl, ako v pote pripravoval drevo, aby sa v byte dalo zakúriť. Do dnes volám jeho spôsob pílenia dreva „gavalierovský“, keď sa dvojstranná obyčajná  pílka zasekne medzi nohy a zem a píli sa po nej drevo. Je to málo efektívne, ale hlavne vyčerpávajúce, skutočnosťou je, že takto žila väčšina sklárskych rodín.

   Ohromne cenné a poučné z jeho života je to, že rodina ho dala študovať a to na priemyselnú školu v Budapešti.

Emil Gavalier