Technológia výroby tabuľového skla v kokavskej sklárni

Sklársky majster pri vyfukovaní základnej bubliny

   V tomto článku Vám predstavím dve fotografie a jednu schému z technológie výroby tabuľového skla so schematickým nákresom technológie tejto dnes už zabudnutej výroby sklenených tabúľ v sklárni v Kokave nad Rimavicou. Fotografie  mi venoval Štefan Repčok   a tento ich  mal s najväčšou pravdepodobnosťou od Róberta Schilla, skutočného autora týchto fotografií už asi nikto nevypátra.

  Tabuľové sklo sa v kokavskej sklárni vyrábalo ručnou technológiou Fotografie nám ukazujú prácu so sklenenou „bublinou“, ktorá sa po spracovaní a opätovnom náhreve rozrezala po dĺžke a vyvalcovala sa z nej sklenená tabuľa. Na prvom zábere sklársky majster, ktorý mal na sklárskej píšťale nabraté potrebné množstvo roztavenej skloviny /mohlo to byť až 16 kilogramov/, túto vyfúkol a ďalej ju formoval a teda postupne aj ochladzoval.

. V čase vzniku sklárne to bola najbežnejšia technológia, založená na vyfúknutí sklenenej baňky, ktorá sa ďalej spracovala na tabuľu. Výroba tabuľového skla ručnou technológiou bola veľmi náročná na fyzickú prácu. Skláreň v Kokave nad Rimavicou bola vybudovaná najväčšia skláreň na výrobu tabuľového skla v Uhorsku. Pracovala od roku 1890 do roku 1925.

            Sklársky kmeň pre tekutú sklovinu tvoril kremičitý piesok, vápno a potaš. Ako prísada sa používalo aj vratné sklo. Takáto zmes sa tavila v perniciach – panvách z ohňovzdorného materiálu, ktoré boli rozmiestnené v sklárskej peci. Tavenie prebiehalo pri teplote 1200 – 1400 °C, nakoniec sa tavenina čerila drevom (odstreďovali sa vzduchové a plynové bubliny, nečistoty).

            Na roztavenie sklárskeho kmeňa sa v kokavskej sklárni používal plyn z generátorovej stanice. Panvy, teda pernice so sklovinou boli usporiadané do kruhu a sklovina sa naberala z jednotlivých okienok pologuľatej klenby pece. Na povrchu skloviny plával keramický, krúžok z ktorého si sklárskí majstri naberali roztavenú sklovinu.  Sklovina sa ďalej spracúvala sklárskou píšťalou. Sklárska píšťala, hlavný nástroj sklárskeho majstra, to bola železná trúbka pri výrobe tabuľového skla až 1,6 metra dlhá, na konci ktorej bola navarená kužeľovitá hlavica z martinskej ocele (v tom čase to bola kvalitnejšia oceľ). Samotná píšťala vážila asi 6 kg. Na tenšom konci, kde sa do píšťaly fúkalo, bol mosadzný náhubok (tzv. cajclík); v miestach, kde sa píšťala držala, bola drevená rukoväť. Kužeľovitá hlavica sa ponárala do skloviny a naberalo sa na ňu sklo, a to také množstvo, aké bolo treba pre danú veľkosť tabule; na píšťalu sa naberalo postupne až 16 kg skla. Každý majster mal svoju píšťalu opatrenú aj monogramom. Mosadzný náhubok /cajclík/ sa používal preto, lebo od železného černeli zuby.

Sklársky majster formuje valec

            Výroba tabuľového skla patrila medzi zaujímavé sklárske práce a, mala charakter postupnej výroby. Každú následnú operáciu vykonával pracovník určitej profesie. Dominantné postavenie medzi týmito profesiami mal sklársky majster.

            Pred pecou, kde sa sklo tavilo, bola vyvýšená podlaha, na ktorej stáli robotníci v profesiách sklársky majster, pomocník, pacliar, švenglár; okrem robotníkov tu bolo aj rozličné sklárske náradie. Schematicky je výroba tabule znázornená na obrázku.

            Prácu začínal pomocník, ktorý ponáral kužeľovitú časť píšťaly do skloviny. Sklovinu naberal na sklovinu tak, že postupne prifukoval do píšťaly a ďalším ponáraním do skloviny nabral toľko skla, koľko potreboval na veľkosť danej tabule (A, B, C).

Schematické znázornenie výroby tabule

            Zrak si chránil drevenou tabuľkou s priezorom zo zeleného skla /pozri tu/, ktorú držal v zuboch. Po tejto operácii preberal píšťalu so sklovinou majster, ktorý vyfúkal valec (D). Po vyfúknutí valca prichádzal na rad ďalší pomocník, ktorého volali paclár (pacliar). Tento inou píšťalou nabral z pece kúsok skla a nalepil ho na opačnú stranu valca (D). Po nalepení skla vystrihoval oválnu časť, čím vznikol otvorený valec. Tabuliarsky majster dal valec do pece a po nahriatí na správnu teplotu silným mávaním na spôsob kyvadla a točením (švengovaním) dosiahol, že vznikol podlhovastý valec (E). Švengovanie sa robilo nad hlbokou vymurovanou jamou; tabuliarsky majster stál nad okrajom tejto jamy. Švenglár pomáhal majstrovi podávaním podložky „švengla“, na ktorú sklársky majster ukladal valec pri nahrievaní v peci. Potom valec mokrým železom z píšťaly odrážali a diamantom sa označilo kde sa má roztvoriť /F/. V takomto stave ho valciar odniesol do štrekovne, kde bola tabuliarska pec . V tejto peci sa valec položil na vybrúsenú vodorovnú hlinenú podložku, sklo v peci zmäklo, narovnalo sa drevenou palicou a postupne sa vyvalcovalo /G/. Tejto operácii sa hovorilo štrekovanie a do značnej miery ovplyvňovalo kvalitu sklenenej tabule. Potom sa vyrobené tabule narezali na požadované rozmery a z počiatku sa na konských vozoch odvážalo na železničnú stanicu do Rimavskej Bane. Po vybudovaní železnice do Kokavy  a prípojky do sklárne v roku 1908 samozrejme sa nakladalo priamo do vagónov v sklárni.

          Za zmienku stojí, že sa v sklárni vyrábalo aj farebné sklo /červené, modré, zelené, žlté a pod./ Vzorkovník týchto farieb sa dlhú dobu nachádzal  /a možno je tam aj teraz/ na verande p. Hoffmana, ktorý pracoval v sklárni, ako technológ.