Povrchová baňa na mastenec poniže Kokavy nad Rimavicou

Vedúci povrchovej mastencovej bane Ján Grekčo priamo na pracovisku

Ložiská na mastenec v lesoch smerom na Rimavický Hámor sú známe už z čias prvej Československej republiky, je pravda, že ťažba boka vždy realizovaná klasickým baníckym spôsobom. Viac pozri tu. V roku 1973 sa tu však začala ťažba povrchovým spôsobom /lom/. Lom vznikol nad pôvodnou Ján štôlňou. Uloženie mastencových šošoviek bolo skoro kolmé a dôležité bolo, že vykliňovali veľmi blízko povrchu a tak sa začalo z jeho ťažbou. Nebol to veľmi kvalitný mastenec, ale našiel si plné uplatnenie vo vtedajšom československom priemysle.

Lom už zanikol a hoci je to mladá história, nezaškodí si ju popísať a zaznamenať, tým viac, že lom už vlastne neexistuje. Geograficky sa tento lom nachádzal na okraji lesa pred Hámrom na ľavej strane riečky Rimavice a ešte geograficky bližšie v lokalite Pri Kríži. Dnes je táto lokalita rekultivovaná a lom by sme možno ani nenašli.

Vráťme sa však k ťažbe mastenca. Najskôr musel byť odstránený lesný porast a realizovaná skrývka /odkrytie ložiska mastenca/ do hĺbky cca 6 – 8 metrov a prikročilo sa k otvoreniu lomu. Bolo to po tom, čo hĺbkové pokračovanie ložiska mastenca bolo otvorené z jeho podložia (západnej strany), tzv. Ján štôlňou. Lom bol určený na ťažbu šupinkatého mastenca . Ložisko dosahovalo hrúbku až 15 metrov. Dobývalo sa od nadložia do podložia. Táto metóda umožňovala selektívne odťažiť nepravidelné vložky jaloviny. Vŕtacie práce boli vykonávané vŕtacou súpravou LVE-70.

Vráťme sa však trocha do minulosti vlastne šupinatého mastenca. Šupinatý mastenec, jeho hlavným odberateľom bol JUHOCELPAP Štúrovo, sa pôvodne ťažil banským spôsobom len na úseku Kokava baňa (Rudné bane Hnúšťa mali 3 banské úseky). Ťažba bola spočiatku ručná, no po príchode nového vedúceho Jána Grekču sa postupne prešlo na mechanické nakladanie. Spomínaný Ján Grekčo si na toto obdobie spomína nasledovne :“Týmto opatrením vzrástol výkon, čím sa znížili náklady, no aj tak boli náklady pomerne vysoké. Tu treba spomenúť, že náklady sa rozpočítavali podľa množstva vyťaženia jednotlivých druhov mastenca (farmaceutický, keramický, gumárenský, technický), čiže bolo to dosť nepresné. Ale taká bola vtedy schopnosť ekonomického myslenia. Celkove boli obsadené tri pracoviská na ťažbu šupinatého mastenca, kde sa v dvojzmennej prevádzke vyťažilo zhruba 55 - 60 ton šupinatého mastenca mesačne. V tej dobe sa náklady na banský spôsob pohybovali okolo 400 Sk na 1 tonu. Za účelom zefektívnenia ťažby a následného zvýšenia požiadaviek sa v juhozápadnej časti mastencového ložiska začalo s prípravou a malým geologickým prieskumom (ryhami) povrchového dobývania. Po ukončení všetkých prípravných prác, zabezpečení dobývacej techniky (nakladač, vrtná súprava) došlo k samotnému ťaženiu šupinatého mastenca“.

A tak sme sa znova ocitli na začiatku ťažby v spomínanej povrchovej bani. Začiatok ťažby sa datuje v už spomínanom roku 1973. V lome boli zamestnaní len dvaja pracovníci (bágrista, obsluha vrtného stroja) s príslušnou strážnou službou. Náklady na ťažbu prudko klesli, ale zhoršila sa kvalita – vysoký prašný podiel. Najväčšie však boli náklady na dopravu do spracovateľského centra, ktoré bolo v Mútniku pri Hnúšti. Náklady na dopravu predsstavovali cca 55 – 60 % z celkových nákladov – asi 120 Sk na 1 tonu.

Za 5 rokov ťažby sa z lomu vyťažilo asi 70 000 ton šupinatého mastenca.

Ján Grekčo, ktorý bol vedúcim v tejto povrchovej bani a zrejme aj fanatikom kokavského mastenca si na na ttoto obdobie s nostalgiou spomína : „ Pre zlacnenie výroby šupinatch mastencov som po dvoch rokoch prevádzky lomu podal zlepšovací návrh na vybudovanie šupinkovej súpravy /sušenie a celková úprava/ priamo v lome Kokava. Náklady na kompletné vybudovanie boli vypočítané s návratnosťou 2,3 roka, čiže návrh bol vysoko hospodárny. Pretože návrh podal len vedúci úseku J. Grekčo, vedenie závodu s patričnými obštrukciami návrh zamietlo. V odôvodnení uvádzali, že na Mútniku by o prácu prišlo viac ľudí a ako perličku odôvodnenia nasadil ekonóm závodu, že vraj preprava železnicou z Kokavy by sa nedala prevádzať z toho dôvodu, že nákladné vagóny so 4 cibuľovými zásobníkmi by sa nezmestili do tunela pri Zlatne údajne pre nedostatočnú svetlosť. Na toto ich rozhodnutie nezabral ani fakt, že som predložil potvrdenie od Východnej dráhy z Košíc, že cez tento tunel môžu prechádzať všetky vagóny používané na železniciach v Československu aj v zahraničí. Tento prípad svedčí o tom, keď sa riaditeľom banského závodu stal čašník a ekonómom bývalý vyučený mlynár. V tej dobe bola rozpracovaná alternatíva ťažby šupinatého mastenca z ponad Polomu (nad Mútnikom), samozrejme, že bez riadneho overenia, či už rýhami alebo iným dostupným spôsobom. Dotiahli na určené miesto nakladač UDS, bagrista trikrát nabral z povrchu zvetralú bridlicu – sliedu a bolo rozhodnuté. Lom v Kokave sa zastavil, stroje boli premiestnené na novú lokalitu a začalo sa s ťažbou. Doprava bola z lomu samozrejme blízka, a tým aj lacná, len pri naberaní hĺbky sa kvalita materiálu rapídne zhoršovala, pri spracovaní dochádzalo k vysokej prašnosti, ktorá dosahovala 70 – 80 % , odberateľ to nechcel tolerovať a radšej sa preorientoval na dovoz z Českej republiky. Pre takýto rozum skončil lom v Kokave, na Polome, a tým aj výroba šupiniek v Rudných baniach v Hnúšti. Nepátral som po tom, kto bol na tom patrične zainteresovaný, ale za takéto rozhodnutie nebol nikto – nikdy braný na zodpovednosť.“

Pohľad na mastencový lom od Kríža neďaleko Hámra

Skončila sa činnosť povrchového lomu na šupinatý mastenec poniže Kokavy nad Rimavicou, je možné , že niektoré vyjadrenia sú v tomto príspevku subjektívne, ale je to len na dokreslenie situácie a okolností za akých sa celá táto história odohrávala.

Dnes je lom rekultivovaný a možno tam raz najdeme hríb /dubák, bukovec/, ktorý bude mať na tých najmenších korienkoch šupinatý mastenec.