Železný most v Kokave

Skoky z piliera železného mostu boli zvlášť obľúbené

Táto lokalita už v Kokave nad Rimavicou už nie je. Rekreačná oblasť z pohľadu a krytérií minulého storočia už dávno zanikla. Z rieky Rimavica sa stal poslušný potok plný odpadov z umelých hmôt, skoro by som povedal regulovaný kanál a neviem či by sme tu dnes našli „hlbočinu“ do ktorej sa dalo napríklad z päť metrovej výšky skákať, takáto „hlbočina“ voda bola pri železnom moste. Železný most bol železničný most vybudovaný v rámci železničnej prípojky do tabuľovej, alebo tabuliarskej sklárne. Jednoducho do sklárne, ktorá vyrábala ploché sklo. Prípojka bola uvedená do prevádzky v roku 1908. Železničná prípojka slúžila na dovoz surovín do sklárne a odvoz vyrobeného tabuľového skla, pripomínam, že skláreň v čase svojho uvedenia do prevádzky bola najväčšou a najmodernejšou v Uhorsku. Skláreň však v roku 1926 skončila výrobu, ale trať slúžila ešte do roku 1929, zrejme na odvoz technologického zariadenia zo sklárne, no a potom začala trať chátrať. Povodeň roku na rieke Rimavici v roku 1934 spôsobila trati najväčšiu škodu, podmyla nosné stĺpy a most padol. Jeden pilier sa zachoval tak ako ho ukazuje fotografia. Tento vytváral výborné podmienky, na vytvorenie „hlbočiny“, teda hlbokej vody vhodnej na kúpanie a skákanie do nej napríklad aj z kamenného zbytku železného mosta /tak ako to ukazuje aj fotografia/. Kamenný nosný stĺp bol na ľavej strane rieky, bol vymurovaný z presne otesaného bieleho kameňa a výstup naň bol najmä pre mladšie deti malým horolezeckým výstupom. Z lokality „železný most“ sa stala v horúcich letách v dnešnom ponímaní rekreačná oblasť, zdatnejší sa z vody sušili na skale, menej zdatní, alebo tí, ktorí sa na skalu nespratali mali rozložené deky na lúke, no a najlepšie to bolo, keď sa začalo bielenie v zime natkaného plátna, rozprestrené tu boli aj niekoľko desiatok metrov dlhé „rýfy“ bieleho plátna / väčšinou z konopí, menej z ľanu/ a polievali sa vodou z Rimavice, vždy po poliatí sa nechávali na slniečku vysušiť a znova sa poliali. Možno najpôsobivejšie boli tie dievčatá so „zapálenými lýtkami“, ktoré tu museli polivať celý deň. Jednoducho rekreačná oblasť pre mládež z Huty, Chorepy a Dolného konca Kokavy. Fotografia je z roku 1953 a v tom čase tu takáto rekreačná oblasť naplno fungovala.
V ďalších rokoch sa na tomto území začali stavať rodinné domy, železničný násyp „štreka“ bol vyrovnaný a zbytok železného mostu ľavobrežný podmytý pilier si možno stavitelia domov rozobrali a použili do svojich stavieb, keď som oveľa neskôr vracal na obľúbené miesta už tam nič nebolo. Ešte k tej „štreke“, vždy keď sme po nej utekali bolo cítiť miesta kde boli podvaly, „štreka „ bol v našich detských hrách pojem a čo je zvlášť zaujímavé bola vytvorená z odpadu zo sklární, teda z najrôznejších zbytkov zo sklární, ale aj napríklad žiarovkového skla / z vnútorného vybavenia žiaroviek /. Prekvapenie nastalo, keď sa začalo majetkové vysporiadanie štreky, celá patrila ČSD /Československé dráhy/.