Rozdávanie trafík a funkcia sirotského otca

Rozdávanie takzvaných „trafík“ sa stalo populárnym pojmom aj na začiatku 21. storočia a pritom mnohým ľuďom nie je tento pojem celkom známy, jednoducho nevedia o čo sa vlastne jedná. V minulosti bola na predaj tabaku a cigariet potrebná licencia, ktorú udeľovali štátne orgány, no a ako to už býva obyčajne za nejaké služby, alebo zásluhy. Môjmu starému otcovi Richardovi Kafkovi /1889 – 1978/ sa stalo, že bol počas druhej svetovej vojny uväznený v koncentračnom tábore v Ilave, zúčastňoval sa ilegálnej činnosti a na základe týchto skutočností, bola jeho osoba v roku 1946 hodnotená, ako aktívny účastník národnooslobodzovacieho boja a tiež politický väzeň. Je celkom pravdepodobné, že táto skutočnosť spôsobila, že mu bola udelená spomínaná licencia na prevádzkovanie predajne tabaku a mohol si v Kokave nad Rimavicou otvoriť trafiku. Samozrejme, že v dnešnej dobe sa za odmenu udeľujú iné „trafiky“, najmä v období privatizácie. Vlastná činnosť trafiky spočívala v nákupe tabakových výrobkov v tom čase v Rimavskej Sobote finančne zásadne za hotové a potom nasledoval drobný predaj pre občanov v malej predajni na námestí. V tom čase boli v budove Predajní celkom zaujímavé obchodíky Habeš so svojou zmrzlinou, Kafka s trafikou, Šmatlík s rádiami, Štefan Bienik mäsiar a Ďulo Bienik holič. Neviem aké zisky táto činnosť prinášala, ale v každom prípade to bola dobrá činnosť na stretávanie sa ľudí.
Ďalšou činnosťou, ktorou bol R.K. poverený bola funkcia sirotského otca, činnosť, ktorá dnes neexistuje a určite je aj zabudnutá, možno je dobre si ju pripomenúť. Sirotský otec bola funkcia, ktorou bol poverený občan /myslím si, že dosť dôveryhodný/ a jeho úlohou bolo starať sa o deti z Detských domovov, ktoré boli jeho prostredníctvom rozmiestňované jednotlivým rodinám na výchovu. Keďže Kokava nad Rimavicou mala veľa obyvateľov rozptýlených na gazdovstvách v jednotlivých osadách, veľké bolo aj rozptýlenie týchto detí. V podstate si tieto deti brali gazdovia v mnohých prípadoch ako sluhov na svoje majetky, v tomto ohľade bola práca sirotského otca dosť náročná, ak zistil, že neposielajú dieťa do školy, alebo nedôstojne s ním zachádzajú, napríklad využívaním na ťažké práce, alebo ho nebodaj nechávali spávať v maštali pri zvieratách sirotský otec musel zakročiť obyčajne odobratím dieťaťa. Dosť ponižujúci bol aj spôsob preberania si detí jednotlivými občanmi. Sirotský otec došikoval napríklad 20 detí, z Detských domovov z Košíc, Šafárikova a Rimavskej Soboty a občania si ich na jeho dvore v Hute dvore vyberali, podľa toho ktoré dieťa sa im ako hodilo. Medzi deťmi boli dievčatá aj chlapci najviac od 10 do 18 rokov. Bol to zdrcujúci zážitok, spomínam si na to preberanie detí, mal som tiež okolo 10 rokov. Stávalo sa, že mnohé deti cestou ušli napríklad vyskočením z vlaku, alebo pri prestupovaní na železničných staniciach. No skutočne sme to dosť ťažko prežívali aj my ako deti, ktoré sme mali rodičov. Mnohé z týchto detí , keď nebol o ne záujem zostali niekoľko dní, ale aj rokov bývať u sirotského otca. Čakali a nikto si ich nevyberal, nikomu nevyhovovali.
V roku 1949 bolo ústrednými úradmi rozhodnuté, že všetky deti z Detských domovov rozmiestnené v rodinách sa musia vrátiť do Detského domova. Skončil sa dosť surový spôsob manipulácie s deťmi, ktoré nemali rodičov, alebo sa ich rodičia jednoducho vzdali. Poradcovia pre psychológiu ešte asi neexistovali.
O 50 rokov neskôr som sa vracal z Kokavy nad Rimaviciu a chcel som vidieť kaplnku v sklárskej obci Utekáč, doporučili mi, že kľúč sa nachádza u jedného bývalého sklára, keď som sa mu predstavil povedal mi :“ja som poznal vášho starého otca, bol to sirotský otec a musím vám povedať, že sme s ním boli spokojní. Ja sám som sa neskôr na Utekáč vrátil vyučil sa za sklára a tu som sa dočkal aj starobnéh