Tabuľová skláreň a jej neslávny koniec

Tabuľová skláreň a jej neslávny koniec


O tabuľovej sklárni v Kokave sme sa už v našich reminiscenciách niekoľko razy hovorili, no skutočnosťou je, že v roku 1925 sa v nej výroba zastavila z rôznych dôvodov, predovšetkým pre pokles odbytu, ktorý nastal možno aj utvorením nového štátu Československej republiky a následným znížením predaja do Maďarska. Kde si nakoniec vybudovali vlastnú skláreň, dosť významnú úlohu zohrali aj dopravné tarify, ktoré boli v mnohých prípadoch drahšie, ako suroviny, ktoré prepravovali. Zvýšila sa aj konkurencia z českých krajín, ale v neposlednom rade tu bola aj skutočnosť, že v tom čase sa už začalo tabuľové sklo vyrábať modernejšími strojnými technológiami. Posledné pece vyhasli na jar 1925 a sklári mali na tento úkon slovo „výhas“.
Skláreň v tom čase bola majetkom účastinnej spoločnosti : „Továrňa na tabuľové sklo, úč. spol. v Rimavskej Kokave, s hlavným sídlom v Lučenci, s dielňou v Rimavskej Kokave „. Hoci skláreň nepracovala valné zhromaždenia spoločnosti so všetkými náležitosťami sa konali aj v ďalších rokoch, spoločnosť si až do druhej svetovej vojny pravidelne volila nové orgány. Sklári sa rozpŕchli po Európe, naša Kafková rodina išla pracovať na Podkarpatskú Rus do Trebušan, nevydržali tu však dlho a po polroku odchádzajú do Zagyvapalfalvy pri Šalgotariane. Tu stretli väčšinu kokavských sklárov, z ktorých mnohí odišli buď sem, alebo ďalej do maďarského Tokodu, do Rumunska, nakoniec sa ale skoro všetci po niekoľkých rokoch vrátili do Kokavy, kúpili si sklárske byty a postupne pracovali v sklárňach na Utekáči a v Zlatne. Sklárske byty v miestnej časti Huta boli úplne majetkove vyrovnané v roku 1941. Spomínaný majiteľ Účast. Spoločnosť ich bývalým sklárom odpredala za 2000 až 8000 Ks podľa veľkosti bytu a veľkosti pozemku. V starých sklárskych bytoch dožíval aj posledný riaditeľ sklárne Ernest Gavallér.
Zaujímavý mohol byť aj osud inventára sklárne. Pravdu povediac nikdy v minulosti ma takéto prípady nezaujímali, ale teraz keď vidím ako sa rozoberá majetok tovární a družstiev, ktoré skrachovali začínajú sa mi premietať určité predmety, ktoré sa do našich bytov dostali a tak sme mali u starého otca „schreibtisch“, dnes si myslím, že to bol písací stôl riaditeľa sklárne. Ešte po vojne sa na ňom povaľovalo zariadenie na vysušovanie atramentu. Čarovná malá vec, žiaľ nezachovala sa. V kuchyni sme mali veľký stôl na ktorom sa rezalo sklo na určené miery, môj starý otec musel byť ozaj veľmi aktívny, keď si dokázal zo sklárne zaopatriť veľkú železnú nádobu, ktorá bola v sklárni pravdepodobne súčasťou miešačky na sklársky kmeň /bol to železný valec 2 metre dlhý s priemerom okolo 1 metra. Ďalším zaujímavým predmetom boli sklárske píšťale, ktoré sa začali používať na ubíjanie zeminy, no a potom tu boli zbytky žiaruvzdorných tehál poliatych sklovinou – „ kamršlichty“, najlepšie použitie našli pri dláždení dvorov a chodníkov. Vlastne veľa z najväčšej sklárne v Uhorsku ani nezostalo. Zostal mi však aj koncept listu kokavských sklárov na Ministerstvo sociálnej starostlivosti, niekoľko viet z tohto listu :“ Mnohí z nás vysťahovali sme sa do zahraničia, tam však využili naše schopnosti a keď sme im zaučili ich ľudí, prepustili nás ako nepotrebných „ a list ďalej pokračuje „...uchýlili sme sa do továrenských bytov bývalej tabuľovej sklárne, kde sme sa zodrali, kde sme strávili náš mladý vek, aby sme na starosť bez práce z malichernej almužny bedačili.“ Myslím si, že tieto vety nepotrebujú komentár.
Nebolo by spravodlivé keby som nespomenul, že kokavskí sklári nečakali nečinne, so založenými rukami čo im prinesie osud, v roku 1937 sa pokúsili o kolektívne podnikanie a založili v Kokave nad Rimavicou družstvo na výrobu tabuľového skla Tabuľa, s cieľom podporovať svojich členov v ich živnosti. Do družstva vložili vlastné financie a členovia vedenia boli kokavskí sklári Vojtech Rimeg, Štefan Skaloš, Alexander Hazlinger, Ferdinand Lauer, Eduard Hoffman, neskôr Ondrej Grendel a Ján Weiterschutz. V roku 1937 si dali žiadosť obecnému zastupiteľstvu o pozemky na výstavbu sklárne v časti Sušice. Začiatkom roku 1940 sa im podarilo kúpiť skláreň v Novej Bani, kde úspešne rozbehli výrobu. Mnoho sklárov z Kokavy odišlo pracovať do Novej Bani. Družstvo malo dosť objednávok dokonca aj z Turecka. No úspešný rozvoj sklárne zmarili zámery nemeckého kapitálu, výrobný program družstva Tabuľa prebrali nemecké sklárske koncerny. Družstvo utrpelo stratu, z ktorej sa nedokázalo spamätať. Skutočnosťou však zostalo, že kokavskí sklári sa zaslúžili o oživenie bývalej sklárskej tradície v Nove Bani. V júni 1942 bolo družstvo Tabuľa likvidované výpisom z firemného registra v Banskej Bystrici. Kokavskí sklári mali znova možnosť putovať väčšina sa vrátila domov do Kokavy, niektorí odišli do Nemecka.
Koncom tridsiatych rokov sa v Kokave hľadalo miesto pre novú školu, o výstavbe jednali obecné zastupiteľstvo aj so susednými obcami. K určeniu miesta bola bola zvolená komisia v zložení Šimon Struhárik – predseda, členovia – Pavel Sakáloš, Richard Kafka a Štefan Spišiak. Komisia doporučila postaviť meštiansku školu na pozemku bývalej sklárne.
Na druhom zasadaní zastupiteľského zboru /obecného zastupiteľstva/ Kokavy nad Rimavicou v roku 1938 bola prejednávaná ponuka Slovenskej Úver. Banky z Lučenca na predaj pozemkov na ktorých bola vybudovaná skláreň spolu s ostatnými ešte stojacimi objektami /zbytky budov, komín, ohrada, včítane potoka , teda vodného náhonu / za paušálnu cenu 90.000 Kčs s tým, že na tomto území bude vybudovaná spomínaná Štátna meštianská škola. Výhodou bolo, že banka ustúpila od prvej ceny 112. 000 Kčs. Stav budov v tomto období pravdepodobne ukazuje fotografia v úvode článku. Školský inšpektor z Rim. Soboty označil toto miesto za najlepšie možné. Nová škola bola vybudovaná až po druhej svetovej vojne. Miesto bezprostredne pred výstavbou už nepripomínalo sklársku hutu, bolo ešte vidieť spalinové kanály, nestál tam už komín a v strede pozemku bola jama možno 10 krát 10 metrov plná skleneného odpadu najmä takého, ktorý vzniká vytečením prúdu skla a jeho schladením v najrôznejších farbách. Tieto veľké sklené hrudy sme volali „hartklózy“. Vznikali pri volnom výtoku roztaveného skla.
Je to trocha nostalgický koniec sklárne v Kokave, ale ak si uvedomíme, že na jej miesto išla škola tak to nie je zlé.