Ako mi menová reforma "zožrala" celé štipendium

Ako mi menová reforma "zožrala" celé štipendium
V roku 1952 som prišiel ako pätnásťročný študovať na Priemyselnú školu chemickú do Banskej Štiavnice. Boli sme ustráchaná generácia, ktorej sa dotkol koniec druhej svetovej vojny. Možno povedať, že všetky opatrenia vtedajšej „strany a vlády“ sme považovali za nevyhnutné pre „zachovanie mieru“. Väčšina spolužiakov včítane mňa bola odkázaná na štipendium od štátu. Vyhlásenie výmeny peňazí v roku 1953 som zažil v Kokave nad Rimavicou počas návštevy rodičov. V tom čase to bolo pre mňa nie veľmi pochopiteľné.
Ľudia, ktorí nikdy nemali peniaze, si odrazu demonštratívne zapaľovali cigaretu stokorunovou bankovkou. Neskôr, som pochopil, že táto mala pri výmene hodnotu len dve nové koruny, nakoniec aj v mliekárni začali mlieko predávať za 100 Kčs (výmena 1:50). Aj dnes sú to tie povestné dve Kčs za liter mlieka. Pretože som bol na trvalý pobyt prihlásený v Banskej Štiavnici, moja výmena peňazí sa konala v tomto meste. Pre mňa ako študenta nastal problém. Prvou úlohou bolo zohnať 300 Kčs, ktoré sa menili v pomere 1:5 (teda získať 60 nových korún) a využiť tak „šancu“. Peniaze nad 300 Kčs sa vymieňali v pomere 1:50, ale toľko peňazí som už nemal.
Pamätám si, ako sme stáli v rade. Najskôr pred vchodom do veľkej miestnosti, kde rad pokračoval a v rukách stískali peniaze, ktoré sme chceli meniť. Pri vstupe do miestnosti, musel každý nahlásiť, koľko bude meniť. Horko-ťažko som napočítal 300 Kčs. Keď som však prišiel na rad a úradník, ktorý peniaze počítal a menil, zistil, že mám len 290 Kčs, z radu som bol vyradený a úradník mi nechcel zameniť ani tých 290 Kčs.
Musel som sa vrátiť a na chodbe hľadať niekoho, kto mi tých 10 Kčs požičia (mali hodnotu 20 halierov - pri výmene 1:50). To však bola len jedna časť problémov.
Ako som už povedal, pri štúdiu som bol plne odkázaný na štátne štipendium. Štipendium sa však vyplácalo so značným oneskorením. Napríklad pri menovej reforme k 1. júnu 1953 sme nemali vyplatené štipendium od začiatku roka. Teda pol roka som žil bez štipendia. Celkom prirodzene, keďže som iné peniaze nemal, som ja zas neplatil za stravu a ubytovanie v internáte (II. Žiacky domov Banská Štiavnica).
Zákon, asi s takýmto prípadom nepočítal. Vyplatili mi štipendium v pomere 1:50, ale dlh, ktorý mi vznikol v II. Žiackom domove sa započítal v pomere 1:5. Rozdiel, ktorý takto vznikol, predstavoval zhruba 980 Kčs. Tentoraz nových. Pre našu rodinu to bola veľká suma, viac ako priemerný mesačný plat môjho otca. Pre päťčlennú rodinu ťažké bremeno. Ja som bol zo súrodencov najstarší.
Boli už prázdniny, keď prišiel doporučený list môjmu otcovi. „Váš syn dlhuje II. Žiackemu domovu 980 Kčs“ s príslušnými sankciami. Najskôr som nič nechápal „však som im odovzdal celé štipendium,“ neskôr som na túto manipuláciu prišiel. (Nikdy, až dodnes, som ju ale nepochopil.)
Keď si už otec začal požičiavať peniaze na zaplatenie dlhu, povedal som nie, nezaplať. Nech s nami robia čo chcú. Moja dlžoba potom „požrala“ nielen všetky prebytky štipendia, ale aj všetky prospechové štipendiá za nasledujúce tri roky štúdia na chemickej škole v Banskej Štiavnici. Začínal prázdniny so 60 korunami nových peňazí a 980 korunovým dlhom tak isto nových peňazí. Už v prvých dňoch prázdnin som sa zamestnal ako brigádnik a zarábal som 25 až 30 korún denne, taktiež nových.