Každý ich v Kokave poznal, tvorili súčasť obce, žili si svojim životom, nikomu nezavadzali. Mali svoju možnosť bývania a aj rodiny, ktoré sa o ne starali, nikdy sa nestali bezdomovcami, ich domovom bola Kokava nad Rimavicou. Škoda, že som sa v tom čase podrobnejšie nezaoberal ich osudmi, teraz mi toho o nich v pamäti veľa neostalo, jednoducho to boli ľudia, ktorým sa niečo v živote prihodilo, alebo si na tento svet priniesli menšiu rozumovú výbavu, neviem a v žiadnom prípade nechcem posudzovať, jednoducho konštatujem. Začnem „Jožkom Števkom“, človekom neustále sa pohybujúcim v zelenom klobúku, väčšinou dobrosrdečným ale niekedy aj nebezpečným, vždy ozdobený nejakým kvietkom, ďalej tu bol „Šándor od Jirsov“ pomocník, ktorý sa nesmel dostať k alkoholu, vtedy sa dokázal nebezpečne rozzúriť. Samostatnou kapitolou bol „Jano hluchý pásol muchy“, vždy tichý a dobrosrdečne sa usmievajúci, väčšinou sedel pri dome a celý deň pozoroval pohyb ľudí na Hviezdoslavovej ulici. Vrcholom tejto skupiny bola „Milka ukáž“, žena po stredných rokoch, ktorá sa objavila tam kde bolo najviac mládeže a mládež sa veľmi dobre bavila, keď Milka po výzve Milka ukáž zdvihla sukňu a ukázala, nebolo to však vždy niekedy namosúrená záujemcov odohnala.
Druhá skupina takýchto postavičiek boli ľudia s určitým vzdelaním, ktoré ich čert vie prečo priviedlo medzi v Kokave veľmi známych ľudí. Mám na mysli „Pišta Bobču“,Puba Gavalléra - advokáta chudobných“ a „Starého Oravca - revolucionára“. Pišta Bobčo skrachovaný notár, alebo advokát, rozšafne hovoriaci a rozhadzujúci rukami „ čo ako by malo byť“. Skutočnosťou však je, že po ňom zostalo v Kokave pri neúspešnom životnom postupe slovné spojenie, „......tak už som hotový ako Pišta Bobčo“. Pubo Gavallér bol vlastne synom posledného riaditeľa tabuľovej sklárne, v tom čase najväčšej v Uhorsku, neviem ako sa k svojej poradenskej činnosti dostal, ale jeho špecialitou bola poradenská činnosť do takej miery, že dostal prívlastok advokát chudoby. Spisoval žiadosti na najrôznejšie úrady asi ozaj pre tých najchudobnejších, neviem či úspešne, isté je však, že sa z neho stala zaujímavá frigurka. Posledným z tejto skupiny bol Ignác Oravec nekonečný putovník, obyčajne sa v Kokave objavil len na niekoľko dní a ďalšie obdobie sa zdržiaval na okolitých vrchoch. V ruke mal neodmysliteľnú palicu, v lete v zime holú hlavu, v zime mu zo zbytku vlasov viseli cencúle a dalo by sa povedať, že stále prinášal rebelantské myšlienky. Je zaujímavé, že sa dostal aj do hlásenia Okresného náčelníka v Hnúšti, keď tento referoval vo svojej periodickej správe za január 1943 Ústredni štátnej bezpečnosti v Bratislave. V referáte o politickej situácii hovorí, že celkove je kľudná, ale......“Bývalý komunista Ignác Oravec potuluje sa po vrchoch kokavských, stále zamestnanie nemá a snažil by sa žiť len z podpory“, no prosím aj tak sa dostať do archívov. Okresný náčelník nezabudol v tomto hlásení ani na môjho starého otca Richarda Kafku a na tom mu vadilo, že sú niektorí ľudia natešení a stretávajú sa /bolo to po prehratej bitke pri Stalingrade/. Na obranu R. Kafku uviedol, že je z Moravy a tak nikdy nebol Slovákom, takže to veľmi nevadí. Poznamenávam, že R. Kafka sa narodil na Sihle. Starý Oravec sa objavoval v Kokave aj po vojne, znova mal revolučné názory prednášané chraptivým hlasom, no asi ho nikto nebral vážne, postupne sa zo života vytratil tak ako aj ostatné postavičky. Určite po nich nastúpili nové.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára