Trocha nezvyklé spojenie, ale aj v tomto prípade ide o konkrétnu príhodu, ktorú vo svojom životopise uvádza, tento kokavský učiteľ , kapitán z revolúcie v rokoch 1948-1949, odsúdenec na smrť a nakoniec predčasne penzionovaný štátny úradník. V Kokave pôsobil v rokoch 1843 – 1848. Penzionovaný bol po rakúsko-uhorskom vyrovnaní s cieľom posilniť maďarizačné hnutie v Gemeri.
Pozrime sa teda na jednu epizódu z jeho pôsobenia v Kokave nad Rimavicou. Bakulínyho si Kokavci jednohlasne zvolili za svojho veliteľa v revolučných rokoch , no vrchnosti sa to nepáčilo. Prekážala im napríklad aj taká maličkosť, že učil chlapcov po slovensky kričať „sláva živió“ namiesto maďarského „éljen“, za čo ho hneď aj začali vyšetrovať. Podľa jeho spomienok , chodil vicišpán každý týždeň do Kokavy Michala Miloslava vyšetrovať. Vojenský výcvik teda robil z dobrovoľníkmi z Kokavy. No a táto činnosť mu iste pred vtedajšou vrchnosťou dobré meno nerobila. O jednom zážitku v Rimavickom Hámre / v R. Hámre bol železiarsky závod /vo svojom životopise píše : „pred samým Michalom 1848 zišli sme sa hromadne v Rimavickom Hámre u šafára Jána Hrica, kde sme aj gemerských profesorov Jána Hozneka, Rafaya a Dlhányho našli. Spoločnosť bola veselá, jedlo a pilo sa. Ja žiaden opojný nápoj neužíval, bárs som úplne zdravý bol, ale som ho, neznám prečo, piť i nemohol, čo pri mojej ohnivej náture šťastie bolo. My všetci sme sa zabávali. Dionýz Galik ale, ktorého iba pohár tešil, si popíjal a pritom došlé noviny čítal. Ako sme tu k stolu k večeri zišli, začne rozprávať Galik, čo v novinách čítal a síce: „ Počujte, Hurban uderil do Uhorskej na Myjave, páli, morduje všetko, ženy tehotné párajú a plod vyberajú z nich a žerú ho“. Ja som sa na to ohlásil, že to nie je pravda. Na čo Gálik holzmajster, ináč môj dobrý priateľ povie, „že ako to môžem a smiem povedať ?“ Ja som povedal: „Preto, že poznám pána Hurbana, je to taký statočný evanjelický kňaz ako náš pán farár Pekár“. Na to skočil Galik a chcel ma udrieť, ja som ale chytil nôž a povedal mu, aby sa ma nedotknul, bo že dobre nestojím za seba, čo sa stane. V tom odišiel Galik, i ostatná spoločnosť sa rozišla. Pri vyšetrovaní na toto veľkú váhu kládli.“ Tu je iste zaujímavé, že priemyselný závod v Rimavici sa stal dobrým miestom na stretnutie vtedajších vzdelancov .
Tento incident bol využitý ja pri jeho procese v novembri 1848, keď Bakulínyho štatariálny súd v Plešivci spolu s Jánom Franciscim a Štefanom Markom Daxnerom odsúdil na smrť. Neskôr bol tento rozsudok zmenený na dvojročný žalár.
Pozoruhodné sú aj stretnutia a priateľstvo M. M. Bakulínyho s majiteľmi sklárne na Utekáči a Zlatne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára