Nie je to nič
svetoborné, ale aj obyčajné predmety môžu
mať zaujímavé príbehy. Oslobodenie Kokavy nad Rimavicou, teda jej obsadenie Červenou
armádou, ako sme my hovorili Rusmi sa udialo koncom januára 1945, v tom roku
bola zima, aká bývala v Kokave pravidelne, teda poriadna.
Žili sme na okraji dediny a z povaly
domu sa dalo dovidieť ďaleko smerom na Hámor, môj otec /1912/ situáciu pravidelne ďalekohľadom
pozoroval. Boli sme nasťahovaní v pomerne staticky silnej pivnici, vybudovanej zo
železobetónu do polovice zapustenej v zemi, normálne slúžiacej na uskladnenie
úrody /zemiaky, zelenina, tekvice, ale hlavne jablká/. Samozrejme, že do
pivnice boli prinesené nejaké potraviny, ale mne utkveli v pamäti najmä
periny, v ktorých sme sa my ešte deti prevaľovali, ja/1937/ s bratom Marianom
/1939/, ďalej tam bola otcova sestra Elza/1932/ a Hilda Štullerová /1932/.
Dospelí sedeli na laviciach a otcov brat Janko/1919/ pivnicu vykuroval z prednej
miestnosti.
Ruskí vojaci
prišli do pivnice v jedno odpoludnie, bolo to asi gardové vojsko, mali
krásne biele ušianky /baranice/, s každým sa pozdravili, ale predovšetkým
nás ubezpečovali „...ničevó mámuška vsjo búdet charašó...“, nestačili sa ani
rozlúčiť a ako keby sa bolo nebo roztrhlo zo všetkých strán sa začali
sypať ruskí vojaci tí už biele ušianky a keď si pozreli našu pivnicu, hneď
im bolo jasné „...zdes budet komandatúra..:“. Povedali to tak, že sme nestačili
ani protestovať a z pivnice sme sa vysťahovali, prichýlili nás
susedovci.
A tu sú
predmety a ich príbehy z posledných dní druhej svetovej vojny:
Črepina z delostreleckého granátu z Požariny
 |
| Smrtiaci kus železa-črepina z Požariny |
Tesne pred
príchodom Rusov sa začala silná delostrelecká paľba na Požarinu /vršok za našim
domom/, Janko hovoril, že zajtra pôjdeme
zbierať lesknúce sa kusy smrtiaceho železa /črepiny/, no súčasne začalo silne
snežiť, kúsky železa zakryl sneh a tento vydržal až do jari, črepiny sa
ťažko nachádzali, ale hlavne boli už hrdzavé. Takáto jedna aj po najrôznejších
presunoch po Slovensku sa mi uchovala, kus železa, alebo ak chcete ocele, ktorá
bola bez problémov schopná zabiť človeka, alebo odseknúť časť stromu, má
veľkosť 9,5 krát 4,5 centimetrov a prosím to bola ešte klasická zbraň. Ešte dlho po prechode frontu sa takéto črepiny, z ktorých sa vyrábali prichádzalo na spracovanie drevo, ktoré aj po prísnej kontrole obsahovalo črepiny, na ktoré, keď nabehol píliaci list, výroba sa zastavila a zuby z listu boli odtavené .
Hliníková fľaša pre obyčajných vojakov
 |
| Vojenská hliníková fľaša |
Žiaľ nie je už v pôvodnom
stave, izolačný obal zo srsťovitej látky sa už rozpadol, neviem ani či patrila
nemeckému, alebo ruskému vojakovi, prípadne či sa v mojej zbierke
neobjavila neskôr, lebo podobné sa používali aj po vojne. V každom prípade
je to humanitný predmet, v ktorom si vojaci nosili vodu, možno kávu a pred
útokom možno aj alkohol.
Kožený obal na fotoaparát
 |
| Kožené púzdro na fotoaparát ostalo prázdne |
Z našej zabývanej
vykurovanej pivnice sme sa sťahovali, v strede tejto pivnice bol oporný stĺp
a na tomto mal na klinci zavesený fotoaparát otcov brat Janko vášnivý amatérsky
fotograf. Hneď ako vyšiel z pivnice prišiel na to a vrátil sa späť. Do
pivnice ho však ruskí vojaci už nepustili, ale ho ubezpečili, aby sa nebál, že sa nič nestratí. Keď
sme sa do pivnice o niekoľko dní vrátili prvá jeho cesta viedla k zavesenému
obalu, žiaľ bol prázdny a nebolo sa ani koho opýtať, čo sa s fotoaparátom stalo.Ruský vojak, ktorý si fotoaparát zobral ho určite nepoužil a mohol mu byť , len na
obtiaž. Asi o 50 rokov som na tento kožený obal v Hute /časť Kokavy
nad Rimavicou/ natrafil, bol pripravený na likvidáciu, teda vyhodenie do
odpadu, veľmi ma to potešilo, ten obal zachováva pamäť a mne sa všetko
dozadu premietlo, skoro mi vypadla slza.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára