„Bunty“, alebo palivové drevo z odpadu vo Vlčkovej továrne

Bunty pripravené na expedovanie

Pavel Haluka uverejnil fotografie z Vlčkovej drevospracujúcej továrne pozri tu a vrátil moje spomienky o 60 rokov dozadu. Dnes by už sotva z mladšej generácie vedel o čo sa vôbec na fotografiách jedná. Ja som práve v roku 1953  cez  moje prvé stredoškolské prázdniny ako šesťnásťročný brigádnik nastúpil do tejto továrne viazať odpadové drevo do takých kolies, ako sú na fotografiách. Odpad vznikal z výroby doštičiek z jelšového dreva, ktoré boli predávané do Českých Budejovíc.

Vlčkova továreň z nadhľadu, vľavo roh železničiarskeho strážneho domčeka

   Drevo sa do pákového lisovacieho stroja naukladalo, už pred tým bol na spodok založený železný drôt a náplň sa pákovým mechanizmom stlačila, drôtom sa stiahol a  výrobok bol hotový, zarobil som 53 halierov za kus /pre zaujímavosť niektoré ceny mlieko 1 liter 2 koruny, malé pivo 80 halierov, krachelka /malinovka/ 50 halierov....kino 2-3 koruny/. Moje denné výkony sa pohybovali od 40 do 80 kusov, veľa razy aj podľa kvality dreva. Obed mi prinášala moja mama, večeru brat Marian a veľa razy mi ostali aj pomáhať, pamätám si, že raz sme dosiahli rekord a urobili sme 100 „buntov“. Spracovali sme všetky odpady, ktoré tam boli. Na druhý deň prišiel do práce pán Stehlík, bol hluchonemý, ale tak mi vynadal, že teraz on nemá čo robiť. Už som to potom nikdy neurobil. Ak to dnes hodnotím tak tie moje „bunty“ boli s ohľadom na moju fyzickú silu oveľa slabšie a najmä keď sa „buntovalo“ suché a tvrdé drevo mnohé sa pri skladovaní na slnku samovoľne rozpadli.

   Na každé ďalšie stredoškolské prázdniny som sa už tešil na viazanie „buntov“.

Celkový pohľad na Vlčkovu továreň zo strany železničnej trate