Byty sklárov na Utekáči a v Kokave nad Rimavicou

    Sklárska výroba bola aj v minulosti špeciálnou výrobou, ktorá si vyžadovala pre svoju realizáciu odborníkov, preto museli sklárski podnikatelia počítať aj c bytmi pre týchto svojich budúcich majstrov. Pôvodné staršie sklárne mali obyčajne drevené domy. Na Utekáči boli vybudované okolo roku 1860 domy v  štvorbytových zostavách pričom do domu sa vstupovalo chodbou, z ktorej sa vchádzalo do samostatných bytov, pre každú rodinu tvorila byt jedna izba. 

Pôvodné jednoizbové byty na Utekáči

Domy boli vybudované z hlinených nevypaľovaných tehál – váľkov, sedlová strecha, pokrytá šindľom, decht. papierom, prípadne škridľou.podmienky pre život tu boli mimoriadne ťažké najmä ak si predstavíme početné sklárske rodiny a skutočnosť, že sklársky majster si musel držať aj učňa.

    V roku 1920 prikročilo vedenie sklárne k modernizácii týchto bytov a tak sklárska rodina už mala v rekonštruovanom byte izbu, kuchyňu a komoru.

Rekonštruované byty po roku 1920

    Podobná situácia bola aj v sklárni v Zlatne.

Šalanda Utekáč

    Úplne odlišne sa vyvíjala situácia v kokavskej sklárni. Skláreň, ktorá začala pracovať koncom 19. storočia už mala relatívne moderné byty. Uvádza to aj jedna Uhorská encyklopédia „...pre sklárov sú pripravené moderné byty“. Skláreň v Kokave mala deväť prevádzkových budov a k sklárni patrilo päť robotníckych domov kolónií; najväčšiu z nich volali „šalanda“, so skôr uvedenými modernými bytmi. 

Šalanda v Kokave

V kolónii bývali sklárske rodiny, ktoré prišli do Kokavy za prácou. V tejto kolónii bolo 26 bytov. Dnes sa už nedá presne určiť, koľko ľudí v nich bývalo, pretože v jednom byte sa tiesnilo i viac rodín. V jednom liste, ktorý išiel Ministerstvu sociálnej starostlivosti ČSR sa uvádza, že v kolónii býva 42 rodín, celkove viac ako 200 ľudí. Osobitne býval len tavič skla, odborník, ktorý miešal v sklárni sklársky kmeň, teda pripravoval sklovinu. Kolónia bola v bezprostrednej blízkosti sklárne. Takéto ubytovanie sklárov si vyžadovala sklárska technológia,  pretože pracovná doba sa začínala nepravidelne vtedy, keď bolo pripravené sklo. Táto udalosť sa oznamovala sklárskou klopačkou – klopaním na drevenú alebo liatinovú tabuľku. Na tabuľku klopali chlapci (spravidla deti, ktoré v sklárni pracovali) – paclári (pacliari); pri klepaní na tabuľku volali: „Hore do roboty o dvanástej začneme“, alebo o jednej, o druhej, atď. Klopanie znamenalo pre robotníkov začiatok práce, ktorá trvala 12 – 16 hodín – pokiaľ sa roztavená sklovina nespracovala.

    Vybavenie sklárskych bytov nábytkom bolo veľmi jednoduché, stôl, stoličky, nejaké poličky a skriňa, bolo tomu tak aj preto, že vsklári sa za prácou dosť často sťahovali a takto to bolo jednoduchšie.

Pohľad na skláreň v Kokave nad Rimavicou /dobová fotografia/, zaujímavé sú kvetinové záhony pred "šalandou"