V roku 1956 bol Jozefovi Staníkovi /1907-1986/ sklárskemu majstrovi zo Zlatna pri Lučenci uznaný patent na kliešte na výrobu výtvarne excelentného výrobku, pohárika, ktorý neskôr pod menom Zlatá Zuzana prešiel celým svetom.
Sám si pamätám , že v šesťdesiatych, sedemdesiatych a neskorších rokoch 20. storočia to býval najlukratívnejší dar k rôznym sviatkom, ale pre samotný závod v Zlatne pri Lučenci to bol lukratívny exportný výrobok. Využíval sa v lepších reštauráciách, na lodiach, hoteloch, ale stolovalo sa aj v domácnostiach, víno v tom čase najlepšie chutilo v Zlatej Zuzane. Na túto slávu som si spomenul, keď som sa zúčastnil asi pred 10 rokmi plavby na exkluzívnej lodi v Nórsku, ktorá smerovala až za severný polárny kruh a na tejto lodi sa konala „koštovka“ najrôznejších /možno aj najdrahších/ francúzskych vín v pohárikoch /kalíškoch/ z plastov, samozrejme po každom víne iný pohárik, ktorý sa automaticky zahadzoval do plastových vakov. Bolo to strašné, chuť všetkých vín bola rovnaká „plastová“, pamätám si , že dosť rezolútne som túto „koštovku“ odmietol, ale hlavne som si spomenul na zlaté časy Zlatej Zuzany, keď vo víne bolo cítiť aj pocity majstra, ktorý vkladal, respektíve vytvoril zlatú guličku do stopky pohára. Ale to už bolo po období slávy Zlatej Zuzany. Začínalo sa obdobie akejsi pseudoekológie, alebo pseudoenviromentalistiky a plastové poháriky boli jednoducho jednorázové.
Pohárová súprava Zlatá Zuzana sa v Zlatne pri Lučenci vyrábala od roku 1956 až do roku 2008, keď sa posledné kusy vyrobili už v sklárni Katarínska Huta, vyrábala sa teda 52 rokov a za tento čas bolo vyrobené 5 miliónov kusov v 7 variantoch podľa druhu nápoja na ktorý sa pohárik /kalíšok/ používal. Ďalšou variáciou boli farby z akého skla sa kalíšky vyrábali. Nemôžem tu nenapísať, že mne sa najviac páčili tie vo farbe dymovej a vo farbe žltej.
Najrôznejšie teórie vznikli prečo sa tento výrobok začal volať Zlatá Zuzana, mne sa zdá najpravdepodobnejšia teória, že to bolo podľa mena manželky nejakého kanadského obchodníka, ktorý zakúpil väčšie množstvo týchto pohárov, no a keďže sa jeho manželka volala Zuzana meno bolo na svete.
U mnohých obchodníkov, obdivovateľov a užívateľov boli časté otázky, ako vkladá majster sklár do stopky toho pohára tú zlatú guličku a práve na to mal majster Jozef Staník prijaté patentové riešenie. Pokúsil som sa získať a tento sa našiel na stránke českého patentového úradu. Gulička bola vytváraná špeciálnymi poloautomatickými kliešťami, ktoré vlastne vyformovali guličku z troch častí, nakoniec sa na nožičku prilepilo dienko na ktorom pohárik stál. V záverečnej fáze sa gulička namaľovala zlatou farbou a vypálila v peci. Patent popisuje aj ako sa postupovalo aby sa nožička celá vytvarovala. Z priložené obrázku sa dá pochopiť, ako to celé fungovalo. Pri výrobe kalíškov /pohárikov / s tvarovanou nôžkou sa pri použití zobrazeného prípravku postupovalo tak, že z pohárika, ktorý bol na sklárskej píšťale sa odstrihlo sklo, ako na normálnu nožičku sformovanú v podobe hladkej hrubej nôžky a táto sa vložila do patentovaného prístroja s pohyblivými čeľusťami /7/ a jemne sa stlačila páka rukou /6/ , čím sa čeľuste vtlačili do povrchu nôžky a vytlačili naraz napríklad tri rovnaké guľovité výstupky, ktoré dokonale vytvárali dojem mechanicky vloženej guličky. K nôžke sa potom len prilepilo už spomínané dienko.
Vráťme sa však k samotnému patentu, patent sa volá „Prípravek na tvarování nožek u kalíšku“, bol prihlásený 23. kvetna 1956, súčasne sa začala aj jeho platnosť, má číslo 91347, patentný spis bol vydaný 15.srpna 1959. Žiaľ dnes už asi nikto nevysvetlí prečo je celý napísaný v češtine, no v tej dobe to bolo asi uzákonené. Ešte veľmi zaujímavá poznámka, ktorú si tu dovolím citovať „Právo k využití vynálezu prísluší státu podle § 3 odst. 6 zák. č. 34/1957 Sb.“ /je to napísané po česky, no nemám na klávesnici české písmená/.A hotovo, tým je povedané, že Jozef Staník nesmie aj pri takomto vynikajúcom výtvarnom nápade zbohatnúť. Samozrejme že sa ani tak nestalo.
Jozef Staník sa síce dožil vysokého spoločenského uznania, štátnych vyznamenaní, ale pri úspešnosti a takej veľkej výrobnej série sa mal stať z neho zámožný človek. Nakoniec do dnešných čias sa vo veľkej časti nášho obyvateľstva, hlavne u jednoduchých ľudí stali súpravy Zlatej Zuzany akousi relikviou a spomienkou na staré časy.
| Inovovaná súprava so zlatými guličkami "Zlatý Jozef" |
Ja mám ešte niekoľko kusov"Zlatej Zuzany"-poháre na šampanské v dymovom prevedení,ako aj vínové poháre,žiaľ,nekompletné.
OdpovedaťOdstrániťOkrem Zlatej Zuzany mám ešte vodové poháre ako aj štamperlíky,ale so stiebornou guľôčkou,vtedy sa nazývali"Strieborný Jano".pôvod názvu mi nie je taktiež známy.Dnešní "someliéri" už neodporúčajú široké poháre na šampanské,vraj z nich rýchlo vyprchá kysličník uhličitý.Napriek tomu si myslím,že s tými pohármi je to ako s nábytkom-existujú "módne tvary"-skôr je to marketingová záležitosť-a-existuje aj trvalá hodnota,ktorá má svoju krásu.Zlatú Zuzanu aj Strieborného Jana by som zaradil medzi trvalé hodnoty.Prečo sa nevyrábajú a nepredávajú-to je podľa mňa zapríčinené všeobecným rozvratom hodnôt a prechodom na systém kšeftovania slacnými zahraničnými gýčmi namiesto solídnej práce.České sklárne majú na rok vypredanú kapacitu-to je najlepší dôkaz toho,že aj Zlatno mohlo šíriť slávu slovenského sklárstva,keby....ale to už presahuje rámec tohoto blogu. Dedo,Blažov.