Vedenie dychovej hudby
V celom tomto článku vychádzam zo spomienok p. Jána Grekču pôvodným povolaním banský technik záujmami dychovkár, ako sa patrí. V podstate sú tu zachytené jeho poznatky a k nim mi poskytol aj bohatý fotografický materiál.
Ostaneme pri tom, že prvým dirigentom po druhej svetovej vojne bol učiteľ a kantor pán Ján Gallo. Po ňom prevzal dirigovanie dychovky p. učiteľ Javor. Bolo to po dlhšom odmlčaní katolíckej dychovky spôsobené pravdepodobne odchodom Jána Gallu z Kokavy nad Rimavicou. P. Javor viedol a dirigoval dychovku len určitý čas.
Ďalším bol Jozef Benko – dirigent hnúšťanskej dychovej hudby. Na určitý čas po ňom prevzal dirigentskú taktovku Daniel Roman – vtedajší aktívny člen, neskôr začal dychovku viesť pán Jozef Čipčala – muzikant z lučeneckej dychovej hudby. Hrával na viacerých dychových nástrojoch. On bol aj zakladateľ pionierskej dychovky, z ktorej vyrástli dobrí muzikanti, ktorí sa uplatnili vo vojenskej dychovke v Košiciach a po absolvovaní vojenského konzervatória v Roudnici nad Labem. Boli to Ján Farkaš – krídlovkár, Pavel Štefánik – klarinet, Ján Grekčo, ml. – krídlovkár, Laššák Štefan, ml. Tento absolvoval aj konzervatórium v Košiciach, a potom hrával na klarinete v Prešovskom divadle.
Teraz účinkuje v Bratislavskej vojenskej dychovej hudbe.
Ďalším dirigentom sa stal Milan Jurica. Tento hudbu viedol až pokým vážne neochorel. Nacvičil s členmi dychovky niekoľko veľmi úspešných estrád, v ktorých vystupovala aj kokavská dychovky. V estrádach našla uplatnenie aj speváčka Zuzka Arpániová – sestra Ondrejovi Miháľovi. Po nebohom Milanovi Juricovi prevzal vedenie dychovky Paľko Piliarik, ml. a doteraz ju vedie.
V tomto období je činnosť dychovej hudby skutočne minimálna, a keď k nejakej akcii dôjde, tak len s výpomocou členov dychovej hudby z Hnúšte alebo Rimavskej Soboty. Dnes sú v „KOKAVČANKE“ aktívni len p. Ján Grekčo, st., pán Jaroslav Grekčo z Poltára, Milan Kubinec, Daniel Beracko, ml., Marcel Lipták – zať nebohého Štefana Repčoka, ďalej jeho syn Matej Lipták. Občas na skúšku príde aj Ondrej Gergely.
Akcie na ktorých dychová hudba vystupovala a aké skladby produkovala
„Čo sa týka verejných vystúpení, ktoré dychovka počas svojej 70-ročnej kariéry absolvovala, tak v prvom rade sú to účinkovania na oslavách 1. mája v Kokave, ale aj v Lučenci, účinkovania na Bohoslužbách v rímsko-katolíckom, ale aj v evanjelickom kostole v Kokave, Brezničke.
Účasť na okresných a krajských prehliadkach dychových súborov, účinkovanie na agrokomplexe v Nitre. Estrády som už vyššie spomínal. Desiatky vystúpení pri oslavách predvečeru 1. mája v Zlatne. Nedá sa zabudnúť ani na nespočetné množstvo účinkovaní na pohrebných obradoch v obciach a mestách od Sihly až po Lučenec.
V určitom období začala dychová hudba Kokavčanka účinkovať pod hlavičkou „Požiarna dychová hudba sklární Poltár“. Počas účinkovania pod touto hlavičkou bol vedúcim dychovej hudby p. Ondrej Gergely. Bolo to v období 70-tych rokov. Čiže ťažko je odpovedať na otázku, koľko koncertov dychová hudba odohrala.
O množstve nacvičených skladieb sa tiež dá len veľmi ťažko hovoriť, pretože dychovka mala skutočne veľmi široký záber. Boli to koncertné diela našich, ale aj zahraničných skladateľov, či už to boli koncertné valčíky, polky, rôzne zmesi, zábavný žáner. Veľa účinkovaní mala dychová hudba na zábavách, svadbách, rôzne plesy, a pod.
Kde sa konali tréningy a nácviky skladieb
Nácviky a pravidelné skúšky sa v počiatku konali v katolíckej škole, potom v malej zasadačke MNV /Miestny národný výbor, teraz Obecný úrad/ v Kokave, neskoršie na prízemí MNV (Piliarikova obývacia izba). Niekoľko nácvikov bolo prevedených aj v jedálni sklárne Poltár. Po postavení nového kultúrneho domu, dychovej hudbe bola poskytnutá na nácvik a uskladnenie dychových nástrojov, pekná a veľká miestnosť v tomto kultúrnom stánku. Čo je však už z toho, keď je málo hudobníkov. Po materiálnej stránke nie je možné vedeniu obce a kultúrneho domu nič vytknúť, ale o výchovu hudobného dorastu na báze dychových nástrojov je zo strany vedenia obce a domu kultúry veľmi malá zainteresovanosť.
K zaujímavostiam o činnosti dychovej hudby patria aj sústredenia na nácvik skladieb na chate LYKOTEX v Háji alebo v rekreačnom zariadení v Hámre /Rimavický Hámor/. Pre nácvik boli vždy zabezpečení kvalitní dirigenti – či už to bol Pavel Bienik, pán Kozák z Nitry alebo pán Lévay – dirigent dychovky z Rimavskej Soboty. Okrem uvedeného sme každoročne poriadali „živánske“ sústredenia s účasťou aj rodinných príslušníkov. Tie bývali dvoj – až trojdňové, kde sa varil guláš a piekla sa živánka. Jedenia a pitia bolo na takýchto akciách dostatok.
Netradičný záver – spomienka na dychovkárov, ktorí už nie sú medzi nami
pán Hromada – bicie, Jurica Milan – dirigent, Blaško Ján – krídlovka, Miháľ Ondrej – krídlovka, Bobro Pavel – klarinet, Bienik Ondrej – pozoun, Perenčaj Ján – malý bubon, činely, Severíny Ján – klarinet, Péner Eduard – klarinet, Bubelíni Pavel – B bas, Barutiak Milan – baskrídlovka, Husár Jozef – F bas, Zuberec Pavel – es trubka, Šulek Štefan – bicie a príležitostný spevák.
Pre chorobu nehrajú teraz žijúci Beracko Daniel, st., Bienik Štefan a Miroslav Palenčiar – býva v Lovinobani.
Vázený pán inžinier,
OdpovedaťOdstrániťje to tak, moj otec dychovku založil, učil mladych i toho, kto chcel i hrať...mal skončené vzdelanie i z Hv-
určite si niektorí kokavčania pamatajú i jeho hranie na organe v katolíckom kostole/ pri nom sme i bývali,/ keďže stal sa riaditeĺom strednej pedagogickej školy v Tisovci, pár rokov dochádzal k rodine do Kokavy, až sme sa nakoniec presťahovali do Tisovca všetci.
Boli sme tam krátko, po zrušení školy posobil--a rozbehol SVŠ v Poltári, tu tiež pracoval v kultúre, muzike... , no a odtial sme prešli do Revúcej, až nakoniec od roku 1974, ja skor,sme skončili naše cestovanie za prácou v Prešove, kde bol spoluzakladateľom katedry pedagogiky dospelých--teraz andragogika, vtedy jedinej na Slovensku a o jeho odchode z nej viete.
Aj v Tisovci i Poltári založil rozne zbory, Revúcej ostala po ňom historická pamiatka: založil ...na základe svojich zbierok i vytvoril múzeum 1. slov. gymnázia ako i súťaž
literárnu: Kukučínova Revúca.
Ďakujem za celú rodinu jeho detí, že na jeho vklad do kultúry Kokavy nezabúdate, v terajšej dobe je to výnimočné.
S úctou- doc. M Ďuričeková, rod. Gallová