V sklárni Uhrovci vykonával funkciu vedúceho oddelenia na leptanie skla. Tri roky pôsobil aj v sklárni na Utekáči, žiaľ zatiaľ sa mi nepodarilo zistiť presne, v ktorých rokoch to bolo. O jeho činnosti v sklárni na Utekáči sa vie, nikto mi však nevedel dať informáciu čo v tejto sklárni vytvoril, teraz predkladám záujemcom niekoľko diel Štefana Šovánku z rokov 1898-1908, teda obdobia, v ktorom pracoval na Utekáči, všetky fotografie sú z fotoarchívu Liptovského múzea v Ružomberku. Srdečne ďakujeme.
Potešte sa tou nápaditosťou a neskutočnou krásou
Na tento príspevok som dostal odpoveď od kokavského rodáka žijúceho v Prahe, ktorý mi poslal podrobný životopis Štefana Šovánku, tento tu po autorovom súhlase doslovne uverejňujem. Jedná sa o príspevok z pripravovanej publikácie Haluku, P.: LEXIKON OSOBNOSTÍ SO VZŤAHOM K OBCI KOKAVA NAD RIMAVICOU"
Čítajte je to zaujímavé...
ŠOVÁNKA, Štefan 26.12.1858 Liptovský Mikuláš V 23.2.1944 Bicsad Sedmohradsko - Sklársky podnikateľ, rytec skla, výtvarník
Narodil sa 26. decembra 1858 v Liptovskom Mikuláši na Huštáku, pri krste dostal meno Štefan Ján.[1] Jeho otec František Šovánka (v matrike zapísané Schovanka) bol členom chýrnej Piťovej kapely. Matka Zuzana, rod. Raduchová. Brat Jozef Šovánka neskôr pracoval s ním v Uhrovci, sestra Kornélia (Nela) sa vydala za jeho spolužiaka Ľudovíta Holku. Za manželku si vzal Hermínu, rodenú Holkovú. Sobáš sa konal 7.6.1881 v Liptovskom Mikuláši.[2] Dvojitým príbuzenským vzťahom sa dostal do uvedomelej slovenskej rodiny, v čom treba vidieť počiatok prebudenia národného uvedomenia u Štefana Šovánku a aj jeho neskorší úplný príklon k slovenskému kultúrnemu snaženiu.[3] Syn Štefan sa narodil ešte pred sobášom r. 1880 v L. Mikuláši, mal ho veľmi rád a keď mu potom v Uhrovci po dlhšej chorobe 25. apríla 1886 zomrel, bol žiaľom veľmi otrasený.[4] Druhý syn Karol sa narodil 7.3.1893, bol významný maliar tatranskej zveriny. Okrem týchto mali Šovánkovci v Uhrovci ešte syna Rudolfa a dcéry Hermínu a Štefániu. [5]
Už v ľudovej škole prejavoval malý Štefan pozoruhodné rezbárske nadanie, ktoré vzbudzovalo obdiv učiteľov i vzdelanejších mešťanov. A na ich podnet vytvoril v dreve súbor výjavov zo Starého zákona a scenérie tatranskej panorámy. Pre Šovánkovú rodinu bola príznačná záľuba v umeleckej tvorbe. Otec bol nadpriemerný hudobník a Štefanov starší brat Jozef udivoval svoje okolie umeleckým a zručným zhotovovaním hudobných nástrojov, hlavne huslí.[6]
Po celý rok 1874 konali sa v Uhrovci i v Bratislave prípravy na založenie tzv. vyššej ľudovej školy alebo správnejšie štvortriednej umeleckopriemyselnej školy rezbárskeho smeru a rezbárskej dielne v hlavnom sídle grófa Alberta Zaya v Uhrovci. Keď na začiatku roku 1875 navštívil L. Mikuláš vedúci činiteľ Spolku pre rozširovanie domáceho priemyslu a priemyselného vyučovania Jozef Jagócsi Péterffy, domáci členovia spolku ho upozornili na talentovaného chlapca. Péterffy potom Šovánkovi umožnil prijatie do rezbárskej dielne, ktorá vznikla v Uhrovci na základe iniciatívy spolku a jeho ďalšieho významného člena grófa Zaya a bola slávnostne otvorená 6. apríla 1875.[7] Keď na jeseň r. 1875 otvorili v Uhrovci novú Štátnu vyššiu školu ľudovú s odbornou triedou pre priemysel, stal sa Šovánka jedným z jej dvanástich žiakov. O tom, že patril k nadaným a usilovným žiakom, svedčí prémia, ktorú získal od cisárskeho dvora za svoju záverečnú prácu – kreslený portrét cisárovnej Alžbety v životnej veľkosti, ku ktorému vyrezal aj rám.[8]
Po skončení štúdia roku 1879 Šovánku gróf Zay prijal do svojej uhrovskej paličkárne za návrhára, modelára, kresliča a rezbára pre hlavice palíc a rúčky dáždnikov i slnečníkov. Hlavice vychádzkových palíc zdobil zvieracími motívmi, psími hlavami, figúrkami ležiacich psov a levov apod. Onedlho však v roku 1880 prešiel do sklárne v Uhrovci, ktorá bola technicky najlepšie vystrojeným podnikom svojho druhu na území Uhorska.[9] Majiteľom tejto sklárne bol gróf Zay a prenajímateľom Jozef Schreiber. Riaditeľ sklárne Max Gőpfert, člen schreiberovskej rodiny, vlastniacej niekoľko sklární a podnikajúcej od polovice 19. storočia úspešne na území celej monarchie, stal sa mu podporovateľom a inšpirátorom.[10] Okrem toho našiel Šovánka v sklárni množstvo skúsených majstrov, ktorí boli schopní zasvätiť ho do najzložitejších sklársky výrobných a výzdobných techník.[11] Na základe znalostí, ktoré od nich načerpal, začal postupne tvoriť sklárske diela mimoriadnej kvality. V uhrovskej sklárni viedol Šovánka oddelenie na leptanie skla a bol súčasne členom úradníckeho zboru. Mal veľké zásluhy o umelecký vývin sklárne. Navrhoval tvary skla, kreslil dekorácie a jeho špecialitou boli vrstvené vázy, spestrené niekoľkými farbami, ktoré potom preleptávaním do určitých hĺbok dostávali rozličné farby a odtienky.
Pôvodne sa Štefan Šovánka chcel stať sochárom, Pokračoval preto i v rezbárstve do dreva, maľoval a navrhoval niekoľko monumentálnych sochárskych diel, no v nijakej z týchto oblastí nedosiahol významnejšie výsledky. V sklárskej tvorbe sa však počas pôsobenia v uhrovskom podniku dopracoval k niekoľkým významným úspechom. Prvým bolo uznanie jeho sklárskeho majstrovstva na miléniovej výstave v Budapešti, kde sa schreiberovská firma prezentovala jeho monumentálnou krstiteľnicou, vyrobenou z číreho skla vrstveného sklom rubínovým, ktorú zdobil bohatý preleptávaný historizujúci dekór. Toto dielo pokladajú dodnes za svetový unikát a obdivujú ho návštevníci Maďarského umeleckopriemyselného múzea v Budapešti. Krstiteľnica ja 120 cm vysoká a zostavená je z piatich častí vrstveného skla. Roku 1900 na Svetovej výstave v Paríži ocenili Šovánkove dekoratívne misy s portrétom prezidenta Loubeta a Františka Jozefa I. zlatou medailou.
Štefan Šovánka bol najvýznamnejšou postavou domácej secesie. Svetová výstava v Paríži roku 1900 sa stala triumfom sklárskeho a keramického diela Emila Gallé (1846-1904), ktorého vplyv odvtedy zasiahol celú Európu. Inšpiroval nepochybne aj Šovánku, ktorý po zlome storočia prestával používať vrstvenie transparentného skla a podľa vzoru parížskej výstavy preleptával dekór do vrstiev opaktných, nepriesvitných. Práce vychádzajú vo svojom dekóre väčšinou priamo z prírodných vzorov. Jeho vázy sa síce dajú interpretovať mnohoznačne, majú však väčšinou jasne definované tvary. V dekóre plášťa sa objavujú rastlinné motívy. Brusom a rytím pojednaný povrch charakterizuje priestor, v ktorom rastlina žije. Jeho majstrovské ovládanie techniky vrstvenia sklovín a preleptávanie dekóru do týchto vrstiev, svedčí o vysokej technologickej úrovni sklárne.
Roku 1903, po odchode Maxa Gőpferta s uhrovskej sklárne, odišiel aj Šovánka, pretože nové vedenie nemalo pochopenie pre jeho tvorbu. Svoju zručnosť si v roku 1904 priniesol z Uhrovca do Utekáča, kde pokračoval v práci ako výtvarník. Pre utekáčsku skláreň, pod vedením riaditeľa Karola Junga, ešte v tom istom roku získal zlatú medailu na svetovej výstave v St. Louis; rovnaké ocenenie získal o dva roky neskôr v Talianskom Miláne.[12]
Vzhľadom k prostrediu, v ktorom žil i vzhľadom k trhom, na ktorých obchodoval so svojimi produktmi, našiel pre secesný výraz, realizovaný ako sklárske artefakty svoju osobitú a výtvarne veľmi zaujímavú názorovú cestu. Toto potvrdzuje aj jeho veľký úspech na svetovej výstave v Paríži v roku 1905, kde za svoje práce získal zlatú medailu. Je mimoriadnou osobnosťou v dejinách slovenského sklárstva.
Pre svoju umeleckú činnosť Šovánka nemal príliš dobré podmienky. Diela, ktoré mu získavali uznanie nielen na krajinských výstavách v Uhorsku, ale i na svetových podujatiach, tvoril väčšinou po pracovnom čase (15 až 20 kusov do roka); bolo to približne od roku 1896 do roku 1907.[13] V muzeálnych zbierkach sa zachovalo len asi 26 predmetov a na súvekých vyobrazeniach ďalších 17 diel – o tých nevieme, kde sa nachádzajú. Na území Slovenska vlastní Šovánkove diela iba Liptovské múzeum v Ružomberku. Všetky tieto diela popisuje Jindra Bakošová.[14] v článku „Diela Štefana Šovánku v zbierkach Liptovského múzea v Ružomberku“ In: Vlastivedný zborník Liptov č. 10, Osveta Martin 1989, s. 161-168.
Ani v Utekáči nenašiel potrebné podmienky pre svoju umeleckú sklársku činnosť. Jeho tvorivú prácu ukončil v roku 1907 požiar, pri ktorom vyhorela celá skláreň. Po odchode z Utekáča sa spolu s niekoľkými spoločníkmi pokúsil o samostatné podnikanie. Od roku 1907 sa s nimi stal prenajímateľom spolumajiteľom sklárskej huty v sedmohradskom Bicsade pod Gutínskymi horami, neďaleko Satu Mare. Hlavným spoločníkom a neskôr spolumajiteľom, mu bol jeho zať Štefan Császár. Podnikanie sa mu však nedarilo, hoci huta patrila k najväčším v Sedmohradsku. časté prevádzkové ťažkosti spojené najmä s vývozom sklárskych výrobkov, spôsobovali prerušovanie výroby, až nakoniec museli prevádzku v roku 1914 zastaviť. Štefan Šovánka sa už do vlasti nevrátil. Prestal sa venovať sklárstvu a vyhotovoval na objednávku olejomaľby a rezbárske práce. Pre tamojší kostol Sikulov namaľoval obraz Krista. Po ukončení sklárskeho podnikania zostal v Bicsade, kde sa dožil vysokého veku takmer osemdesiatsedem rokov. Zomrel 23.2.1944 v Bicsade, kde bol aj pochovaný. Ako opravdivý umelec nezbohatol z umenia, ktorému zasvätil celý život. Šovánkov rozchod so životom vo veľkých sklárňach bol na škodu sklárskemu umeniu, i samotnej umelcovej tvorbe. V novom prostredí bol osihotený od sklárskej literatúry, od ruchu novátorov a zdravej súťaže na výstavách.
Literatúra a pramene:
- BAKOŠOVÁ, J.: Diela Štefana Šovánku v zbierkach Liptovského múzea v Ružomberku. In: Vlastivedný zborník Liptov č. 10. Osveta Martin, 1989, s. 161-168; Československá vlastiveda. Diel III. Lidová kultúra. Praha 1968, s. 458; Historické sklo na Slovensku. Katalóg vydal Agrokomplex- výstavníctvo š.p., Bratislava, 1989; KATONA, L.: Sovánka és magyar űveg a századfordulón. Művészttőrténeti értesíto 39, 1980, č. 3-4, s. 237-248; Magyar Iparművetés 1906, s. 9, 13; PAZOUREK, G.: Moderne Gläser, Lipsko 1901, s. 122; SEDLÁK, F.: Rezbárska škola a dielňa v Uhrovci 1885-1895. Vlastivedný časopis 13, 1964, č. 3, s. 132-134; TEMEŠ, M.: Dve zaniknuté sklárne na území niekdajšieho Uhroveckého panstva. Slovenský národopis 15, 1967, č. 2, s. 157-214; Správy Liptovského múzea 1931; Žilák, J.-Kafka, R.-Repčok, Š.: Sklárne v Malohonte. Divadelné združenie GUnaGU, Bratislava 2001, s.24.
Autor: Pavel Haluka Praha 13.9.2011
[1] Mikulášska rím.-kat. matrika narodených, zv. III. por. č. 25. sogn. LM 28. Krstnými rodičmi boli Daniel Berger a Terézia Uramová.
[2] Rím.-kat. matrika v Uhrovci.
[3] Svokor Andrej Holko bol verným priateľom Ľudovíta Štúra a v revolučných rokoch 1848-49 bol v hurbanovskom vojsku dobrovoľníckym poručíkom. Zachovalo sa päť listov Ľ. Štúra písaných Andrejovi Holkovi, plných výrazov dôvernosti a bratstva. Andrej Holko bol vzdelaným slovenským vlastencom, čítaval Slovenské pohľady, Slovenské národné noviny a inú slovenskú tlač. Opatroval slovenskú knižnicu pre ľud, uloženú v susedstve Uhrovca v Žitnej. Z úcty k pamiatke priateľa Ľudovíta Štúra nazval svojho syna tiež Ľudovítom. (Listy Ľudovíta Štúra II. 1844-1855. Bratislava 1956, č. 333, 334, 337, 352, 361.)
[4] Rím.-kat. matrika zomretých v Uhrovci. Ako príčina smrti sa v zázname udáva zápal mozgových blán.
[5] Dcéra Hermína sa vydala v Uhrovci za Bohumila Paštétu, úradníka sklárne. Syn Rudolf sa stal obchodníkom v Budapešti, kde sa oženil s Erzsébet Juhászovou. Syn Karol prejavoval podobné nadanie pre výtvarné umenie ako otec, ale už nemohol navštevovať rezbársku školu v Uhrovci, lebo po roku 1897 zanikla. Navštevoval však umeleckopriemyselnú školu v Budapešti, študoval u prof. Mátrayho, ktorému sa prišiel predstaviť s krásne vyrezávaným jeleňom, zhotovenom v Uhrovci. Neskôr pokračoval v Bruseli u prof. Van Steppena. Technicky dobre pripravený vrátil sa do Budapešti, kde pracoval v dielni Györgya Zalu. Po čase prešiel do Kežmarku za kresliča do výšivkárskej dielne. V Kežmarku sa stal znamenitým znalcom v maľovaní divokej tatranskej zveriny. (ALEXY, J.: Osudy slovenských výtvarníkov, Bratislava 1948, s. 403 a n.), Najmladšia dcéra Štefánia sa vydala v Bicsade, v Sedmohradsku, za poštového úradníka Štefana Császára, ktorý sa stal neskôr spolu so svokrom Štefanom Šovánkom spolumajiteľom tamojšej sklárne.
[6] Podľa zistenia mal Jozefa Šovánku poslať miestny priemyselný spolok v L. Mikuláši do Švajčiarska alebo Belgicka, kde sa mal zdokonaliť vo výrobe hudobných nástrojov. Nepodarilo sa zistiť, či sa tento zámer uskutočnil.
[7] O stretnutí J. Jagócsiho Péterffyho so Šovánkom v Lipt. Mikuláši r. 1875 je správa v čas. Obzor 13. 1875, č.20,22.
[8] BAKOŠOVÁ, J.: Diela Štefana Šovánku v zbierkach Liptovského múzea v Ružomberku. In. Vlastivedný zborník Liptov č. 10. Osveta Martin 1989, s. 161-163.
[9] Statistische Nachweisung über das Trentschiner Comitat. Bratislava 1877, s. 205.
[10] TEMEŠ, M.: Dve zaniknuté sklárne na území niekdajšieho Uhroveckého panstva. Slovenský národopis 15, 1967, č. 2, s. 200.
[11] Statistische Nachweisung …c. d. s. 206.
[12] Zlatá medaila, ktorú Šovánka dostal v USA, je uložená v Liptovskom múzeu v Ružomberku.
[13] KATONA, I.: Sovánka és magyar űveg a századforulón. Művészttőrténeti értesíto 39, 1980, č. 3-4, s. 247, pozn. 24.
[14] BAKOŠOVÁ, J.: c. d. s. 161-168.
Pre dokreslenie prínosu Šovánkovcov pre slovenské umenie prikladáme obraz syna Štefana Šovánku Karola Šovánku /1883-1961/, majstra štetca pri stvárňovaní prírody Vysokých Tatier.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára