V roku 1968 sa Jano Blaško rozhodol emigrovať, ako sa v tom čase hovorilo „na západ“ a podarilo sa mu dostať až do Kanady, čo bolo aj v minulosti, ale aj z dnešného hľadiska výhodné. Jano emigroval v trojici spolu s Ducom Dymom zo Zlatna a tretím priateľom, ktorého meno nepoznám. Pol roka strávili v utečeneckom tábore v Rakúsku. Podľa Ducovho syna, ktorý žije na Zlatne to mali zložité. Jeho otec využil zmenu politickej situácie v roku 1968 a vrátil sa domov. Žiaľ už tiež nežije.
Kokavský emigrant sa v Kanade aj činil, postupne vykonával najrôznejšie profesie hudobníka, drevorubača, obyčajného robotníka, no nezvykol si a nakoniec sa do jeho obľúbenej Kokavy vrátil. Jano Blaško už nežije a tak sa skutočné dôvody určite nedozvieme, zostala mi však zaujímavá pohľadnica, ktorú poslal môjmu otcovi a tak bola vlastne v staničnom bufete vystavená pre občanov Kokavy, bol to vlastne pozdrav pre všetkých, ktorý staničný bufet hojne navštevovali. Pohľadnica predstavuje spiaceho indiánskeho obra a má veľmi príznačný text, prosím čítajte jeho preklad z angličtiny :
"Podľa legiend Nanna Bijou, obor z Ojibwas, odviedol svoj ľud na najodľahlejší kút vnútrozemského mora, aby tak unikli bielemu mužovi. Po rokoch prišiel biely muž znova ale Bijou bol už príliš starý na to aby ochránil svoj ľud a tak si zavolal Veľkého Ducha na pomoc. Veľký Manitou privolal obrovskú búrku, ktorá útočníkov zahnala a keď ustúpila, obor ležal natiahnutý na svojej skale v poslednom, dlhom spánku."
Razítko na pohľadnici hovorí, že bola odoslaná z Port William v Ontáriu 8. 7. 1969, s textom, v ktorom Jano srdečne pozdravuje všetkých priateľov a s veľmi peknou poznámkou :
P.S. „ Ešte spí, ale čo potom až sa zobudí“,
neviem, neviem či sa Janko Blaško práve tohto spiaceho obra nezľakol a do Kokavy sa vrátil.
Vydržal v Kanade dva roky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára