Kokavská železničná stanica bola v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch miestom stretávania sa mladých. Na „stanicu“ sa chodilo pozrieť kto prišiel vlakom, kto bude odchádzať a vôbec bola to príležitosť na stretnutie sa.
V určitom období bolo napríklad zaužívané „prevezenie sa“ vlakom na Utekáč, spiatočný lístok bol vždy lacný a vlak chodieval na Utekáč a späť na otočku, prišiel na Utekáč zakývali sme dievčatám a vlak odchádzal späť. Bol to vlastne určitý druh spoločenskej zábavy. Jednoposchodová budova železničnej stanice odovzdaná do prevádzky v roku 1943 bola moderne vybudovaná s dvoma bytmi v jednom býval prednosta stanice, druhý byt bol takisto železničiarsky. Železničná stanica žila plným životom pri zabezpečovaní prevádzky. Pýchou bolo zariadenie na otáčanie rušňov, teda lokomotív.
Zvláštny kolorit zabezpečoval na žel. stanici staničný bufet vznikol ešte pred rokom 1950, presnejšie v roku 1946 a stal sa centrom najmä šachistov,
vďaka jeho vedúcemu Alojzovi Kafkovi, ktorý priamo priťahoval mladých ľudí, ale výnimkou neboli ani starší kokavčania.
Pamätám si, možno aj ako 12-13 ročný som otca v bufete zastupovával a teda predával, otec v tom čase ešte aj že nalieval takým, ktorých poznal aj na úver, ako sa hovorilo na „borg“ a zaujímavé bolo pomenovanie dlžníkov. Katolícky pán farár zo Šoltýsky bol vedený ako „Dominus svobiskum“ s pomlčkou Šoltýska. Miestny pán učiteľ využívajúci veľkú prestávku „na občerstvenie sa“bol zapísaný, ako „Gaudeámus igitur“, jednoducho aj ostatní dlžníci mali dlhy vedené podľa prezýviek, ktoré boli v Kokave zaužívané. Zo staničného bufetu sa stal kokavský „hajd park“, prediskutovávali sa najrôznejšie témy, nevynímajúc politické. Samozrejme prednosť pred všetkým mal šach a všetko okolo športu a to až takú veľkú, že keď mal rozohratú šachovú partiu tak si zákazníci nalievali sami. Jedného dňa prišli za Alojzom Kafkom pracovníci ŠTB /takzvaní tajní/ s výzvou, aby im podával informácie, odmietol túto spoluprácu načo ho zobrali do Rimavskej Soboty, tam ho držali jednu noc a vrátil sa domov. Potom mi hovoril „tak ja, ktorý veľa razy provokujem ľudí k debatám ich potom budem udávať ?“ Takouto provokáciou bol napríklad názov výrobku vyrobeného z bravčových hláv do podoby šunky, Alojz Kafka ho nazval a vypísal „robotnícka šunka“.
Po 32 rokoch práce v staničnom bufete odišiel A. K. do dôchodku, bufet ešte stále fungoval, viedli ho ženské vedúce, ktoré sa striedali po 3 až 6 rokoch. Nakoniec v roku 1992 bol bufet definitívne pre nerentabilnosť uzatvorený, ale v tomto období sa už začal znižovať aj význam železničnej stanice postupným odbúravaním najrôznejšej administratívy. V roku 1992 sa uvažovalo o zrušení železničnej trate Lučenec – Utekáč, v roku 1995 bola zrušená samostatnosť železničnej stanice a Kokava bola pričlenená k Poltáru. V súčasnosti sa rozpadávajú najmä technické zariadenia, napríklad to bájne zariadenie na otáčanie rušňov
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára