Irisové sklo zo Zlatna

Možno pred 60 rokmi mi daroval môj krstný otec Ľudovít Čillík malú sklenenú „bomboniéru“, teda malý tanierik, ktorý má priemer 18 centimetrov, nikdy som tomuto sklenenému predmetu nevenoval nejakú zvláštnu pozornosť, hoci Ľ. Čillík ma upozorňoval, že je to dosť cenený výrobok zo zlatnianskej sklárne.


Nejako mi na tomto výrobku vadilo najmä to, že výrobok nebol vyrobený technológiou fúkania skloviny, ale lisovaním. Na druhej strane jeho ružovo červená farba sa priamo iskrí jemným kovovým povlakom. Napadla mi myšlienka, že táto sklenená „bonboniéra“ je vyrobená s vysokou pravdepodobnosťou z irisového skla. Je zaujímavé, že som na to neprišiel už oveľa skôr, veď o vynáleze irisového skla MUDR. Leonardom Valentínom Pantočkom v zlatnianskej sklárni som toho dosť počul a čítal. Čím viac som si „bonboniéru“ prezeral tým viac som bol presvedčený, že je výrobok zo spomínaného skla. Dopracoval som sa k presvedčeniu, že mám jeden exponát, ktorý Vám musím predstaviť.

Najskôr otázka, kto bol tento Dr. Pantoček. L. V. Pantoček /1812-1893/ pochádzal z poľského mestečka Kielce, ale už v roku 1837 začal podľa Jána Žiláka pracovať v sklárni Vlkovo, južne od Kokavy nad Rimavicou, neskôr možno úplne prirodzene prešiel pracovať do zlatnianskej sklárne. Na lekára vyštudoval v Pešti, ale hoci v Pešti nejaký čas vykonával aj lekársku prax vrátil sa do Zlatna. Zdá sa, že L.V. Pantoček bol viac dobrým chemikom a chemickým experimentátorom, ako lekárom, skutočnosťou však je, že veľa o jeho živote v Zlatne nevieme. V sklárni pracoval aj ako sklársky chemik. Možno by bolo dobrým zdrojom informácií o zlatnianskej sklárni dielo slovenského spisovateľa Ľudovíta Kubániho /1830-1869/ „Die Hutner“ /Hutníci/, ktoré napísal počas svojho pôsobenia na Zlatne, kde pracoval po roku 1849, ako úradník. Dielo však ešte nebolo preložené do slovenčiny. V sklárni pracoval v tom istom období, ako L. V. Pantočeka podľa niektorých literárnych prameňov boli dobrými priateľmi. V roku 1856 vraj chcel Dr. Pantoček prekvapiť hostí osláv bengálskym ohňom pomocou chemických prípravkov. Nevieme či sa efekt bengálskeho ohňa podaril skutočnosťou je, že na druhý deň po vychladnutí skloviny našli sklovinu hrajúcu najrôznejšími farbami. Bol to vynález, ktorý povzniesol sklársku výrobu v Zlatne. Výrobok nazývali „iris“.



Irisové sklo sa vyznačovalo tým, že na povrchu skla bola spomínaná vrstvička hrajúca farbami, túto hru svetla spôsobovala mikroskopicky tenká vrstvička oxidu bizmutitého. Vynález uplatnili na výrobu najrôznejších výrobkov, bol to pre zlatnianske výrobky doslova revolučný vynález. Výrobky z irisového skla sa dostali aj na svetové technické výstavy / Budapešť, Viedeň, Londýn, Paríž/ , z ktorých prinášali vysoké ocenenia. Niektorí autori uvádzajú, že v Paríži získaná zlatá medaila bola prvou získanou zlatou medailou za výrobky zo Slovenska. V Paríži boli vystavované sklenené medailóny, ktoré boli z jednej strany akoby zlaté, alebo strieborné. Len pre zaujímavosť na počesť výstavy v Paríži roku 1899 bola postavená Eifelova veža.

Ešte v roku 1849 vynašiel Dr. Pantoček zvláštny spôsob tlače zo sklenenej platne tak zvanú „ Hyaloplastiku“.

MUDR. Leon Valentín Pantoček umrel a bol pochovaný v Zlatne v roku 1893, jeho hrob ani sklenené medaile za ktoré získala skláreň v Paríži zlatú medailu sa nezachovali a vôbec nepredpokladám, že by sa našli diplomy z výstavy v Paríži. Nie tak dávno sa skončila aj výroba v sklárni a sklári nedokázali udržať pri živote ani sklársky skanzen.

Vynálezca irisového skla prežil v našom kraji 56 rokov. Tajomstvo výroby sklenených medailí si údajne zobral do hrobu.