Obrázky od starého Sekereša, cukríky od tetky Štolcky

Zachovali sa mi tri obrázky, ktoré majú na skle, technikou podmaľby namaľované rámiky. Každý takýto rámik je originálne dielo.
Bývalo zvykom, že v časoch keď bolo v sklárňach menej objednávok mnohí sklári sa zaoberali práve maľovaním na sklo. Pavel Spišiak vo svojej knihe „Kokava nad Rimavicou v období neskorého feudalizmu a kapitalizmu“ uvádza , že v roku 1926 pri nástupe hospodárskej krízy mnohé rodiny odišli pracovať do západnej Európy a tí čo zostali zo zúfalosti predávali sklárske úžitkové a ozdobné predmety, ktoré sa v domácnostiach po rokoch nahromadili. Bieda ich donútila, že toto sklo v mnohých prípadoch nahromadené po celé generácie balili do kufrov a roznášali po dedinách a ponúkali z domu do domu. Veľa razy tieto cenné predmety kúpili dedinčania len zo súcitu. Keď už boli staré zásoby brúseného skla vypredané začali mnohí sklári maľovať na sklo olejovými farbami sväté obrázky. Teda obrázky najrôznejších svätých a predávali ich po kokavských vrchoch za vajcia a napríklad slaninu, žiaľ nezachovali sa mi žiadne takéto diela. Zostali mi len spomínané tri obrázky rámikov do ktorých sú zarámované sväté obrázky. Rámiky s kvietkovanými a geometrickými vzormi sú maľované najrôznejšími olejovými farbami.
V Kokave bol známym remeselníkom na tento druh práce so sklom istý pán Sekereš /hovorilo sa mu starý Sekereš a nemal nohu, ani neviem kde ju stratil/, ktorý mal na túto činnosť ešte v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia zriadenú dielňu a to priamo v židovskej synagóge kde vyrábal takéto drobností a to nielen maľovaním, ale aj brúsením skla. Špecialitou pána Sekereša bolo, že svoje obrázky aj predával na najrôznejších jarmokoch, pútiach a význačných sviatkoch priamo pred katolíckym kostolom. Pamätám si na neho ešte po roku 1950. Vidím ho, ako pred kostolom z dreveného šiatra lákal vychádzajúcich z kostola mohutným krikom „Pána Boha, Máriu kupujte sväté obrázky“, alebo „Pána Krista, Máriu kupujte .....“, no a ľudia kupovali.
Druhým každonedeľným účastníkom cirkevných obradov bola tetka Štolcka, v pokore na vozíku dotiahla pred kostol svoju plochú čiastočne sklenenú skriňu plnú najrôznejších sladkostí, v tom čase boli populárne tvrdé cukríky. Po nejakých dvoch hodinách ťahala vozík spokojne domov.