Poďme hrať pigy....

Poďme hrať pigy....


Hra na pigy patrila v povojnovom období medzi najobľúbenejšie detské jarné hry. Hneď, ako slniečko vysušilo „terén“ už sa hra začala organizovať. Hrali ju najmä chlapci od 8 do 15 rokov, bola nenáročná na náradie čo vlastne veľmi vyhovovalo tej dobe, jediným nárokom pre hru bola vhodná, ale najmä veľká plocha. Vyžadovala si plochu o dĺžke 50-60 metrov, šírke 40-50 metrov, samozrejme, že mohla byť aj väčšia a podľa možnosti mala mať hladký povrch /prostá zemina, piesok, trávnik/, veľmi dôležité bolo aby v blízkosti neboli okná a prechádzalo tadiaľ čo najmenej ľudí. Na jednej strane ihriska bol vyrytý kruh , ktorý mal priemer okolo 2,5 metra /grajs/, mohol byť aj vyznačený napríklad pilinami, vápnom a podobne. Hracím náradím bola asi 80 centimetrov dlhá palica s priemerom okolo 2-3 centimetrov, obyčajne sa využívala rúčka z metly, ale nebol vôbec problém vyrobiť si palicu z liesky, ktorých rástlo v okolí bohato. Palicu sme volali čabak . Samotná piga mala dva varianty, my sme najviac hrávali variant pri ktorom sa piga priamo z nadhodu rukou odpaľovala /odrážala sa čabakom, ako pri tenise/. Výroba pigy bola veľmi jednoduchá. Ak sa z čabaku /palici na odpaľovanie pigy/ odrezal 5 centimetrov dlhý kus vznikla piga, pri druhom variante bolo piga o niečo dlhšia na koncoch zašpicatená a odpaľovala sa tak, že piga bola umiestnená v drážke na zemi, hráč si ju úderom na jeden jej koniec musel nadhodiť a potom ju čabakom odpáliť. To bolo kompletné náradie a hra sa mohla začať.
Hra na pigy mala celkom „demokratický“, ale hlavne rituálny úvod, ak sa napríklad stretlo 14 chlapcov s úmyslom zahrať si pigu museli sa rozdeliť na dve skupiny, rozdelenie do skupín prebiehalo nasledovne. Dvaja obyčajne najlepší pigári si vyberali spoluhráčov vlastne výberovým losovaním, postavili sa na nejaké 2 metre od seba a hádzali si čabak vo zvislej polohe a protihráč ho zachytil v hociktorej polohe a tak mohlo začať prehmatávanie čabaka, tak, že ho celou dlaňou vždy iný /z dvoch, ktorí losovali/ uchopoval, komu vyšiel posledný úchop si mohol vyvoliť spoluhráča, celý postup sa opakoval až vznikli dve družstvá. Takto sa rozhodovalo aj o tom, ktorá skupina bude „pigovať“, teda budú páni a ktorá bude chytať pigy, teda budú sluhovia. Hra sa mohla začať, v kruhu stojací hráč si pri jednoduchšom variante rukou nadhodil pigu /ako pri tenise/ a musel ju trafiť, letiacu pigu museli „sluhovia“ chytať, ak ju chytil niektorý priamo do ruky celá skupina pánov a sluhov sa vymenila, ak nie musel ju najbližšie stojaci hádzať späť a triafať do kruhu, ak trafil musel ísť pigovať ďalší pán a ten, ktorému trafili pigu do kruhu bol z hry vyradený, ak nie mohol hrať ďalej. Striedanie skupín nastalo vtedy, keď boli všetci páni vyradení trafením pigy do kruhu, alebo chytením pigy po odpálení. V prípade, že sa pigujúcemu nepodarilo pigu tri krát odpáliť bol z hry vyradený. Zaujímavý prípad nastal, ak pigujúcemu piga neodletela, bol to takzvaný "grajs čig" znamenajúci dosť veľa posmeškov.
Hra na pigu mala svoje krajové „vylepšenia“, napríklad jedným bol už spomínaný spôsob s odpaľovaním špicatej pigy, ďalej viacnásobné nadhadzovanie pigy na čabaku bez padnutia na zem a následné odpálenie, schopnosť triafať pigou na určitú vzdialenosť a do určeného sektoru, znova odpálenie pigy pri vracaní od sluhu. Hra na pigu mala svoje pravidlá, ktotým sa hráči museli podriadiť.
Hra, ktorá mala v sebe prvky pálkového športu bola k nám možno prinesená „amerikánmi“ je dnes u nás zabudnutá a ako nás rozohňovala. Obyčajne sme pigy hrávali na tom istom osvedčenom mieste na priestranstve pri ceste na Klenovec pod Hutou a na Artmanovej lúke v Chorepe.