Verštat v hute na Utekáči – orchester bez dirigenta

Verštat v hute na Utekáči – orchester bez dirigenta


Verštat je skomolené nemecké slovo a keby sme chceli o ňom niečo popisne napísať tak to bolo „pracovisko pri taviacej /sklárskej/ peci, tvorila ho drevená vyvýšená plošina, na ktorej pracovali sklári“. Bolo to v rozhovoroch veľmi frekventované slovo, nakoniec na verštate sa odohrávala podstatná časť sklárskeho života. Sklári mali na verštate veľmi prísnu organizáciu práce, ale aj koordináciu pohybov, musel tu existovať veľmi prísny rytmus spolupráce a pohybu jednotlivých profesií. Profesie bankár /od slova banka, gulička/, naberač, majster, odrážik, lárovačka, vzájomne s poprepletanými činnosťami. Bankár pracoval na verštate len v prípade, že sa vyrábali väčšie sklenené banky /gule/. Naberač naberal na železnú píšťalu z peci sklenenú hmotu, ktorá bola v cestovitom stave a podal píšťalu aj so sklom majstrovi, ktorý ju mierne vyvalcoval na železnej platničke a kyvadlovým pohybom do strán ju „vyšvengoval“, vzápätí ju zasunul do železnej formy, ktorú otváral a zatváral našlapnutím na tzv. šlapák. Súčasne do píšťaly fúkal a krútil píšťalou okolo jej osi čím sa vytvorila sklenená gulička. Musela mať veľmi presnú a rovnomernú hrúbku skla Po schladnutí majster píšťalu s vyformovanou guličkou vybral z formy a podal odrážikovi, ten sklovinu pri píšťale prerušil železným drôtom klepol na píšťalu a gulička odpadla na “šrang“, teda drevenú paletu. Odrážik očistil píšťalu a odovzdal ju naberačovi, proces sa ďalej opakoval, celý postup mal vysoké tempo. Odrážik zodpovedal aj za ochladzovanie formy vodou. Keď sa šrangy od viacerých majstrov naplnili lárovačky ich odnášali k pozeračkám, ktoré vyraďovali vadné guličky, napríklad také, ktoré nemali rovnomernú hrúbku skla, alebo vzduchovú bublinku a podobne, ale tieto žiarovkové banky už mali na sprievodnom liste označeného autora a obzeračky ich ako reklamáciu poslali majstrovi späť, v prípade, že mal veľa takýchto prvému komu vynadal bola lárovačka, pamätám si ako moja mama, ktorá túto prácu vykonávala bola nešťastná, keď musela majstrovi doniesť zlé guličky, on pravdaže nemal za túto prácu zaplatené.
Guličky sa v ďalšej etape dokončovali „ opukávaním „ prebytočného skla, ktoré zostalo medzi formou píšťalou a následným žíhaním s usmerneným chladením. Po opukaní nasledovala ďalšia kontrola meranie hrúbku skla „hodinkovanie“, aj tu sa vyraďovali chybné guličky a za chyby ešte zodpovedal sklársky majster. Tajomstvo majstrovstva bolo určite v dokonalom zvládnutí profesie a dlhodobými skúsenosťami. Na Utekáči sa tradovala taká príhoda, že po vybudovaní sklárne v Tokode v Maďarsku chceli sklári z Tokodu ovládnuť tajomstvo výroby a tak vyslali v roku 1923 odborníka do Utekáča, aby niečo odpozoroval, pri jeho vstupe do sklárne robotníci zastavili prácu, na príkaz riaditeľa umožnili maďarskému odborníkovi vstup do sklárne, ale nič mu neukázali z výrob, ktoré sa týkali výroby žiarovkových baniek.
Niekoľko poznámok k fotografii, je to pohľad na verštat v sklárni na Utekáči okolo roku 1930, na fotografii vidieť asi 14 stojanov s železnými tabuľkami na vyvalcovanie skloviny, teda tu pracovalo najmenej 14 majstrov, taký istý počet tam musí byť naberačov, odrážici stáli dole pri formách a tam sa nachádzajú aj stojany so šrangami, teda drevenými paletami na odnášanie guličiek. V pozadí je sklárska pec, videl som toto pracovné zoskupenie pracovať bola to absolútna harmónia pohybu, vtedy sa mi zdalo, že pri práci behali, pritom v deň výplaty sa na verštate aj spievalo bolo to často veď výplata bola každý týždeň. Spev bolo počuť z huty až na železničnú stanicu.
Predsa len by som spomenul ešte jednu profesiu boli to dievčatá alebo chlapci, ktorí nosili sklárom vodu zo studničky za sklárňou, každý z nich si vyfúkal vlastnú nádobu „plucu“ / 5 až 6 litrová sklenená nádoba / a zásobovači nosili čerstvú vodu. V určitých obdobiach sa podávalo aj nízko alkoholické pivo, no a v dňoch výplaty bolo pivo posilnené.