Zmrzlinár - Habeš – Fetiš Ramanadovič
Nie je tomu tak dávno ako som stretol priateľa s ktorým sme sa už najmenej 30 rokov nevideli a jeho prvá otázka bola „...počúvaj a ešte stále sa v Kokave predáva tá vynikajúca zmrzlina“, zostal som mimo, veď keby Habeš, ktorý šíril meno Kokavy v spojení s kvalitnou zmrzlinou skoro rýchlosťou internetu tak by musel mať skoro 100rokov, neviem však ani kedy zomrel, ani kedy sa narodil, hovorilo sa že prišiel niekde z Bosny alebo Macedónska v časoch keď sa staval železničný tunel pri Zlatne ale to nemusí tak byť. Skutočnosťou však zostane, že mal jedinečný recept na výrobu zmrzliny z Balkánu, bolo to v časoch, keď bol aj nedostatok kvalitných surovín, neexistovali mraziace stroje a na výrobu zmrzliny sa používal ľad z rieky Rimavica a Kokavka uskladnený na leto v drevených skladoch, zasypaný drevenými pilinami. Kvalita jeho zmrzliny bola vždy vynikajúca.
Zmrzlinár Habeš mal najskôr malý obchodík v Predajniach na námestí, neskôr vyrábal zmrzlinu v súkromnom dome pri ceste na cintorín. Jeho špecialitou bolo, že akonáhle sa oteplilo už vyrážal do ulíc so svojím špeciálne upraveným vozíkom vybaveným zvoncom a typickými balkánskymi pokrikmi lákal kupujúcich. Každý deň prešiel stred dediny a rozdával občanom úsmevy a optimizmus, hádam nebolo občana, ktorého nepoznal a ktorému by nemal čo povedať, samozrejme v svojom materinskom jazyku. Sám si spomínam na svoju príhodu keď som sa po rokoch vrátil na návštevu do Kokavy Habeš ma dôverne privítal a všetko o mne vedel. Bola tu ešte taká špecialita, že Habeš naberal zmrzlinu individuálne lopatkou a tak vedel veľmi dobre oceniť ľudí, ktorí mu boli sympatickí.
Neviem kto vyrába zmrzlinu v Kokave v súčasnosti ani či do Kokavy stále chodia ľudia z okolitých dedín na najlepšiu zmrzlinu, ale skutočnosťou je, že chýr o vysokej kvalite sa zachoval do dnešných čias.
Č je iste dôležité, že Habeš bol vždy oblečený v bielom plášti a to aj v to prípade, keď zmrzlinu predávala jeho manželka.
Pekár - Tibor Mihók
Už som pracoval v Žiari nad Hronom a vracali sme sa zo služobnej cesty na východnom Slovensku a môj riaditeľ mi hovorí ideme cez Kokavu nad Rimavicou, bol som prekvapený lebo to bola dlhšia cesta po horších cestách. Vysvetlenie nedalo na seba dlho čakať hovorí mi, že v Kokave pečú vynikajúci chlieb a musíme sa ponáhľať, lebo ho zvyknú rýchlo vypredať. Samozrejme, že som o tom vedel aj ja navyše som poznal všetky podrobnosti veď hoci bolo k „Mihókovi“z Huty ďaleko chodili sme tam chlieb kupovať v čase, keď ho vyberal z pece. Pred predajňou, výrobňou ale aj súkromným domom sa dali stretnúť osobné autá z najrôznejších oblastí Slovenska. Takí ktorí prichádzali zo vzdialenejších miest sa neuspokojili len z jedným chlebom, kupovali aj pre svojich známych. Chlieb im potom rozvoniaval v aute.
Bola to špecialita, ktorá sa volala „kokavský chlieb“.
Pamätám si, že hoci pán Mihók nehovoril stredoslovenskou slovenčinou pri žiadnej zo spomínaných prác si nikdy nevyzliekol biely plášť.
Holič - Július Bienik
To bolo strihanie a holenie. Ďulo Bienik mal svoje Holičstvo v Predajniach, malá dielnička oproti súčastne prevádzkovaným skoro s absolútnou hygienou, všetky prípravky v lesklých pochromovaných nádobách samozrejme, že ich bola plná polička. Najpodstatnejšia však bola atmosféra, ktorá tu vládla, tu sa nikto neponáhľal každý mal dosť času vypočuť si komentáre ku kokavskému futbalu, trefné poznámky k miestnym klebetám ale aj k politickej situácii, samozrejme len v určitých hraniciach. Obľúbené bolo aj typovanie výsledkov Sazky. V niektorých momentoch sa zdalo ako keby sa zastavil čas a nikomu sa nechcelo ponáhľať domov. Oholiť sa alebo sa dať ostrihať v tomto holičstve bol predovšetkým zážitok. Ďulo Bienik vystupoval aj ako amatérský herec a tak sa choval aj voči zákazníkom. Okrem toho obsluhoval pán Bienik aj jedinú benzínovú pumpu, ktorá sa nachádzala v strede obce a benzín sa tankoval ešte ručnou pumpou.
Samozrejme, že v bielom plášti.
Mliekari Grézl, Daniel Zdút.
V polovici tridsiatych rokov bol z iniciatívy riaditeľa meštianskej školy Šimona Struhárika založená mliekáreň, ktorá z mlieka kokavského regiónu vyrábala syr, bryndzu a čajové maslo z pasterizovanej smotany očkovanej ušľachtilými kultúrami. Syr mal značku Trapist. Mlieko ako základnú surovinu však dodávali aj roľníci z Klenovca, Českého Brezova , Váľkova a ďalších obcí. Denne sa spracovávalo okolo 1100 litrov mlieka, ale kapacita bola v skutočnosti vyššia. Po vojne sa začal vyrábať tak isto značkový trojuholníkový syr Sinec. Pamätám si na tú mliekáreň ešte po druhej svetovej vojne, veľmi slušná hygienická úroveň, všetky stroje poháňané transmisiou na zadnej strane mliekárne, často sme tam vyčkávali na mlieko, ktoré osobne „čapoval Grézl“, jeho krstné meno si už žiaľ nepamätám. Po vojne sa stratil, pravdepodobne pochádzal z moravských Sudet a musel z Kokavy odísť. Vo svojom odbore to bol však vynikajúci odborník a samozrejme oblečený vždy v bielom plášti.
Po ňom nastúpila mladá generácia reprezentovaná Daňom Zdútom, v tejto činnosti pokračovali pokiaľ sa dalo. Ešte trocha z pamäti zorganizovali v Kokave nevídaný Mliekarský ples, Kokava ním žila najmenej pol roka. Už tri mesiace pred plesom boli v Kokave plagáty typu „Viete čo bude v Kokave 31. marca..“a napätie sa stupňovalo.Bola to veľmi dobrá propagácia majstrovských výrobkov.
Keď som tento príspevok písal ani som netušil, že budem mať malý letáčik s konkrétnou pozvánkou. Ale o tom v inom príspevku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára