Deti moje tá vám mala hriďe....

Fotografia "starého Ábelovca" s ovečkami / archív Pavla Haluku /

Táto príhoda sa odohrala v roku 1948. Chodil som do prvej meštianky, keď nám pán učiteľ povedal, že do Kokavy prídu pracovníci slovenského rozhlasu z Bratislavy a budú nahrávať našu besedu z najstarším občanom našej obce „starým Ábelovcom“, mal by som napísať, že kokavskou legendou. Ábelovec sa volal vlastným menom Juraj Gálus mal viac ako 90 rokov, všetko si pamätal, oblečený chodil v kabanici a vlasy si za ušami zapletal do vrkoča. Ako on hovoril „...bol som bohatým gazdom, ale tridsať rokov som sa súdil a prišiel o majetok a tak teraz kozy pasiem a na píšťalke pískam“. Bol žijúcou legendou kokavského folklóru, celé roky ho sprevádzal na najrôznejších predstaveniach.
Samozrejme pracovníci rozhlasu aj s objemnou aparatúrou prišli, štáb aj s technikou mali vo svojom autobuse a začala sa beseda, mimochodom Kokava čo sa týkalo folklóru a nahrávok do rozhlasu bola veľmi populárna. Dobre si na tú besedu pamätám najmä preto že ujo Ábelovec sa priaznivo vyjadroval o kokavskej tabuľovej sklárni, ale mňa len tak trhlo, keď v ďalšej vete uviedol, že skláreň mohla ešte pracovať nebyť starého Kafku, teda môjho starého otca , ktorý ju dal zastaviť. Samozrejme, že som čušal ani som sa nepozrel na spolužiakov. Vzápätí začínalo rozprávanie o kokavských zlatých baniach a legendárnej veľkej divej žene Rune, ktorá kradla baníkom jedlo. Rozprávanie uja Ábelovca bolo mimoriadne realistické, rozprával tak ako by ju bol niekedy stretol, žiaci ho počúvali a pritom „ani nedýchali“. A vtedy padlo to slovo vo vete „...deti moje tá vám mala „hriďe“, že si ich cez plecia prehadzovala“ niekto z nás sa opýtal „a ujo čo sú to tie „hriďe“ ?“, ujo Ábelovec veľmi pohotovo odpovedal „cecke deti moje cecke“. Pripomínam, že to bolo takých 30 rokov pred sexuálnou revolúciou a takéto slová boli pre nás stále veľké tabu a pre našich pedagógov ešte viac.Beseda sa rýchlo skončila, riaditeľ školy ju jednoducho rozpustil. Čert vie či by sa ešte nenašiel nejaký záznam v archíve slovenského rozhlasu. Slovo „hriďe“ som si odniesol do života, je pravda, že už som sa s ním viac nikde v takejto krásnej situácii nestretol. Až raz v jednom preklade pani Zory Jesenskej bolo krásne slovo „záhrenie“ a ja som vedel čo to znamená. „Hriďe“ stále nie sú v slovníku slovenského jazyka, no „záhrenie“ sa tam už dostalo. Povedzme si pravdu nebolo by to krásne a jazykovo bohaté, keby modelky mali „hriďe“?
Celkom úmyselne som písal slovo „hriďe“ s mäkčeňom.